Ujka Jánosa išli pozrieť jeho známi. Prišli k domu a zaklopali mu na dvere. Nikto sa však neozval. Zaklopali znova. Opäť nič. Zopakovali to ešte asi dvakrát. No keď sa ani vtedy nikto neozval, chytili kľučku a keďže nebolo zamknuté, vošli dnu. Ujko bol doma, sedel pri stole. „Dobrý deň ujko, klopali sme vám. Prečo ste sa neozvali, že ste doma?“, hneď sa ho aj opýtali. A ujko im na to: „Veď som kývol hlavou, že som tu...“
:)))
... A niektorí z tamojších obyvateľov majú aj svojský prístup k tvorivosti...
Ujko Péter mal v rukách hrubé drevo a niečo z neho vyrezával. „Ujko, čo z toho bude?“, opýtali sa ho susedia.
„Keď to nepokazím, tak to bude drevený pomník v tvare stĺpu“, ujko im na to.
Prešiel týždeň, znova sa ho opýtali: „Ujko, ale to drevo je už menšie, čo z toho vyrobíte?“
A ujko im na to: „Ak to nepokazím, tak to bude varecha.“
O tri dni nato: „Ujko, a čo to vlastne bude? Veď je to už veľmi malé.
Ujko: „Ak to nepokazím, tak špáratko...“
:)))
