Vošiel farár. Videl. Niekedy aj mal snahu jemne naznačiť... no bohatí prispievali... na chod cirkvi a kostola... A tak všetci v spoločnej modlitbe, v laviciach rozdelených podľa majetku a postavenia, vyznávali jednu vieru... v chudobného a spravodlivého Božieho syna. Tí vpredu so zloženými rukami s leskom zlatých prsteňov, ktorý dokonale ladil s pozlátenou výzdobou chrámu, a s presvedčením o tom, že sú bližšie k Najvyššiemu... Tí vzadu, hľadajúci útechu a spravodlivosť v ťažkom živote,... v pokornej modlitbe s mozoľnatými rukami trpeli ďalej...
Šírila sa vôňa kadidla, rozliehal sa spev veriacich a nad chrámom sa vznášali obláčiky ilúzií o tom, kto je bližšie k Bohu, kto je spravodlivý, koho viera je skutočná...