Bezákovi prikázali mlčať. Nedali mu priestor sa brániť. Cítil, že sa okolo neho zbiehajú nejaké mračná, niečo hmlisté, taký zvláštny pocit... ktorý sa napokon ukázal ako pravdivý...
Pocítil, že keď chcú človeku poškodiť meno, použijú na to hocičo, aj rôzne klamstvá alebo čudné ponižujúce otázky, v ktorých je skrytá zákernosť. Ako dokázať, že veci sa tak nemajú... Je obdivuhodné, že napriek direktívnemu príkazu mlčať, Bezák nemlčí. Prejavil odvahu, silu. Sledujú ho tisícky ľudí, veriacich aj neveriacich. Stretával a stretáva sa s mnohými ľuďmi. Mladými aj starými. Vedel a vie si ich získať. Určite sa mu zdôverovali so svojimi trápeniami, problémami. A teraz niečo podobné zažíva aj on.
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Ktovie. Kvôli jeho odvolaniu a jeho vyjadreniam sa zdá sa, rozpútala, a verím, že sa aj ďalej rozpúta, širšia a potrebná diskusia o pomeroch v Cirkvi, o vzťahoch v nej, o slušnosti, o spravodlivosti, ale aj o závisti, žiarlivosti, či totalitných praktikách... ktoré sa nevynímajú žiadnym kruhom...
Mnohí ľudia, veriaci aj neveriaci, budú teraz sledovať aj kroky Cirkvi, ako sa zachová, čo spraví, či sa nad týmito vecami hlbšie zamyslí, či sa bude snažiť nájsť a poznať to, ako sa veci skutočne majú, alebo Bezáka znova nejako potrestá. Je to silná skúška aj pre ňu samotnú.
Myslím si, že postoj a kroky Róberta Bezáka môžu byť príkladom pre mnohých ľudí, veriaciach aj neveriacich, zdravých aj chorých, trpiacich, „bitých“ rôznymi hierarchiami... ako riešiť problémy, ako sa nenechať zatlačiť do kúta, ako sa brániť, ako žiť život v súlade so svojím svedomím, presvedčením, vierou. Aj on sám vie, že to nie je ľahké, že je to ťažké až bolestivé. To, ako bude riešiť svoju situáciu, sa pre niektorých ľudí možno stane aj akýmsi vzorom odvahy v dnešnom svete... príbehom človeka, ktorý nesklonil hlavu pred krivdou... a určite nielen svojou...
