O pár dní som vošla do predajne. Vhupla som práve do rozhovoru zákazníčky s vedúcou. „Túto retiazku by som chcela dať do zálohy.“ hovorí zákazníčka. Vedúca si prezerá retiazku. „Ešte bývate v tom krízovom centre?“ opýtala sa jej. „Hej, bývam, ešte že funguje, kam by som s deťmi išla.“ odpovedala. „To je dobre, že to centrum funguje, je to potrebná vec.“ hovorí jej na to vedúca a ďalšia predavačka súhlasne prikyvuje. „Koľko by ste mi vedeli dať za retiazku?“ pýta sa zákazníčka. „Koľko by ste potrebovali?“ vedúca jej na to. „No, aspoň tridsať eur". „Predáme to za tridsať?“ vedúca sa obrátila smerom ku kolegyni. „Ťažko, maximálne za dvadsaťpäť. „Pani vedúca, ja si po ňu určite prídem.“ hovorí mladá žena. Vedúca chvíľu rozmýšľala a potom povedala: „Dobre, dáme vám tridsať.“ „Už som si začala zháňať jednoizbový byt, pozerám inzeráty." povie zákazníčka. „Viete čo, vo štvrtok mi zvyknú nosiť mestské noviny, pozriem sa, či sú tam nejaké ponuky bytov do podnájmu. Zastavte sa vtedy.“ hovorí jej vedúca. „To vám budem veľmi vďačná.“ žena poďakovala, zobrala peniaze, chvíľu sa ešte rozprávali a potom odišla.
Ako som tak počúvala ich rozhovor, čakala som v ňom niečo, čo je medzi mnohými, ale našťastie nie všetkými ľuďmi v dospelom veku akoby bežné, závan špekulácie, vypočítavosti, či falošného podlizovania sa. Vedúca predajne mohla zákazníčke povedať, že tridsať eur jej za to jednoducho nedá, pretože by mohla prerobiť. Zákazníčka mohla nervózne zopakovať svoju požiadavku a tlačiť na vedúcu, aby jej dala tridsať eur, mohla sa začať hádať, vedúca jej mohla niečo urážlivé povedať, tváriť sa arogantne, nadradene, ukázať svoju moc. Nič také však neprišlo. Žiadny negatívny slovný podtón či gesto. Iba normálne pochopenie, ochota, ústretovosť.
Usmiala som sa, v duchu, aj navonok...Zobrala som vázu a vyšla z bazáru. Ako som ju vkladala do auta, uvedomila som si, že som si odtiaľ neodniesla len vázu, ale aj niečo iné. Reálne, no neviditeľné. To „niečo iné“ si odtiaľ priniesla duša. Dobrý pocit...z obyčajného ľudského rozhovoru dvoch cudzích ľudí, v ktorom nebolo cítiť naozaj nič z tak často používaných a primiešavaných prísad ľudskej komunikácie, vypočítavosti, chladnej kalkulácie, podlizovania, či čohokoľvek podobného. Len príjemnú pozitívnu frekvenciu, ktorá poteší dušu. Navyše z rozhovoru, kde päť eur malo pre človeka významnú hodnotu... vo svete, kde sa rozhadzujú a strácajú milióny, kde päť eur neznamená pre mnohých nič, možno iba ak ako drobné na zmrzlinu...Vzácny dobrý pocit. Pridaná hodnota, ktorú žiadni daňováci nezdania...
