Medzi ne patrili napríklad závody ťažkého strojárstva, tabaková továreň, cukrovar, pivovar, mlyny či sódovkáreň. Mnohí ľudia v nich odpracovali 20 aj 30 rokov, zrazu ostali bez práce... Nehovoriac o mnohých dedinách, v ktorých fungovali družstvá a pracovala v nich takmer celá obec...
Mnohoročnou tradíciou sa v Rimavskej Sobote mohli pochváliť pivovar aj cukrovar... Ako napokon dopadli?
Pivovar Gemer
Historický výskum začiatkov varenia piva na území Gemera svedčí o bohatej tradícii varenia piva takmer v každej väčšej obci. V samotnej Rimavskej Sobote poznáme doteraz najstaršiu zachovanú listinu s príjmami mestského pivovaru z roku 1692. Známa je aj zmluva z roku 1790 o prenájme chmeľnice, mestského pivovaru a krčmy. Na tradície pivovarníctva v tejto oblasti nadviazal v roku 1965 novovybudovaný Pivovar Gemer v Rimavskej Sobote. Prvé sudové pivo Gemer bolo stočené v novembri 1966 a o mesiac neskôr sa k zákazníkom dostalo prvé pivo vo fľašiach. Pivovar prešiel neskôr rôznymi organizačnými zmenami. Prácu v ňom našli stovky ľudí z mesta aj z okolia. Mnohí z nich tu pracovali 20 či 30 rokov.
Rok 1992... Pivovar bol sprivatizovaný Ing. Vladimírom Poliakom a bola založená nová spoločnosť Pivovar Gemer s.r.o. V týchto rokoch vzrástla aj kvalita a obľúbenosť piva Gemer.
Rok 1995... Nadácia Slovak Gold udelila pivu Gemer 11,5 % ležiak výčapný svetlý vo fľašiach a plechovkách zlatú medailu Slovak Gold. Vzrástol záujem aj v zahraničí a exportné aktivity boli zamerané na Rumunsko, Ukrajinu, Rusko, Litvu, Poľsko, ale aj Švédsko a Egypt.
Rok 1999... Majiteľom pivovaru sa stala firma KK Company a jeho názov zmenila na Pivovar a sladovňa Gemer s.r.o. Ešte v tom istom roku však pivovar majiteľa znovu zmenil. Vlastniť ho začala známa holandská spoločnosť Heineken International.
Písal sa rok 2004 a v médiách sme sa mohli dočítať... “Pivovar v Rimavskej Sobote, súčasť spoločnosti Heineken Slovensko, dosiahol v roku 2003 aj napriek zložitým ekonomickým podmienkam dobré hospodárske výsledky. Svoju pozíciu na trhu stabilizoval a dosiahol medziročné zvýšenie objemu tržieb o 11 percent. Vývoz smeroval najmä na Ukrajinu, ale aj do Rumunska a Bieloruska.
Rok 2006... Po dvoch rokoch spoločnosť Heineken oznámila ukončenie výroby piva v pivovare Gemer, jeho uzavretie a presunutie výroby do Hurbanova. Výroba piva v Rimavskej Sobote tak nadobro skončila.
Pivo sa pilo, pije a bude piť stále. To gemerské „tieklo hrdlami“ štyri desaťročia... zrazu z ponuky zmizlo... Nájsť odpoveď na otázku, kde sa stala chyba, nie je jednoduché...
Cukrovar
Onedlho ohlásili aj ukončenie výroby v tamojšom cukrovare. Závod skončil koncom roka 2006. Bez práce ostalo viac ako 120 cukrovarníkov. Mesto pritom koncom jari v tom istom roku stratilo pripravovanú investíciu nemeckej spoločnosti Dräxlmayer, ktorá mala priniesť prácu asi 1 200 ľudom.
Aj keď sa zdalo, že táto „ničivá vlna“ si nájde ďalšie obete, zopár spoločností podobnému osudu našťastie uniklo... Nelichotivý scenár tak čakal aj na rimavskosobotskú konzerváreň a mliekáreň. Im sa však vďaka duchaprítomnosti miestnych, ktorí nedovolili zahraničnému investorovi „dokonať dielo úplne,“ podarilo „vstať z popola...“
„Konzerváreň v Rimavskej Sobote skončila“... Tak zneli titulky viacerých novín, keď sa písal rok 2005. No prešlo 13 rokov a z konzervárne „na odstrel“ je dnes úspešná prosperujúca firma. Koniec koncov, kde inde ako v poľnohospodárskom regióne by mal mať takýto typ podniku svoje miesto.
Rimavskosobotská konzerváreň bola založená v roku 1902. V júni roku 2005 ju zrušili odpredajom obchodných podielov. Aj keď sa zdalo, že aj ďalší závod s dlhoročnou tradíciou v meste skončí, nestalo sa tak. Nový kupujúci spoločnosť RISO-R, s.r.o., ktorá vznikla v roku 2005, prejavil záujem na vyše storočnú tradíciu konzervárne nadviazať a pokračovať v danej činnosti aj naďalej. Väčšina súčasných zamestnancov je ešte stále z pôvodnej firmy. Vedenie spoločnosti sa usiluje omladiť kolektív pracovníkov ako náhradu za tých, ktorí odchádzajú do dôchodku. Na ich skúsenostiach a pracovných návykoch firma doposiaľ stavia.
S výrobou džemov, lekvárov a ovocných nátierok pokračujú dodnes a z firmy, ktorá svoju výrobu pred vyše desiatimi rokmi zatvorila, je dnes jediný producent tohto sortimentu na Slovensku. Okrem tradičných surovín spracováva aj plody menej známych druhov rastlín, čím do obchodnej siete zabezpečuje dodávku originálnych výrobkov. Usilujú sa aj o expanziu do zahraničia.
Podobne bola na tom aj Gemerská mliekáreň. Jej vznik sa datuje do roku 1953, kedy vznikla na mieste bývalej octárne. V roku 2007 ju kúpila francúzska spoločnosť Senoble Central Europe, ktorá z nej chcela urobiť najproduktívnejšie výrobné sídlo sušeného mlieka v strednej Európe. No už v roku 2008 začala s prepúšťaním a v apríli 2009 závod zatvorila a prepustila všetkých zamestnancov. Dôvodom bol údajný výrazný pokles cien mliečnych výrobkov na slovenskom trhu.
Bývalí zamestnanci mliekárne sa však napriek danej situácii rozhodli výrobu opäť naštartovať. Výroba v závode sa tak v auguste 2009 rozbehla opäť, no už pod novým názvom Gemermilk rs, s.r.o. Kúpili pôvodné technológie a budovy a nadviazali na dlhoročnú tradíciu výroby mliečnych výrobkov. Pomohli aj bývalí zamestnanci, ktorí tam pracujú opäť.
Fungovanie konzervárne či mliekárne tak môže poslúžiť ako príklad dobrej praxe v ťažko skúšanom regióne. Ale vrátim sa k závodom, ktoré boli zatvorené. Mnoho ľudí sa pýta, prečo bolo umožnené dané a pre región kľúčové strategické podniky sprivatizovať? Nikto z vtedajších mocných nevedel, aké to môže a bude mať pre región dôsledky? Veď ak by k tomu nedošlo, situácia v regióne by nebola taká biedna, aká je dnes. Ostalo prázdno a škody, ktoré boli v minulosti napáchané, regióny z pozície samospráv v súčasnosti napraviť jednoducho nedokážu.
Ako ďalej...?
Tisíce nezamestnaných v okrese s najvyššou mierou nezamestnanosti čakajú na pomoc od štátu v podobe príchodu investora, a nemusí byť len zahraničný, keďže s tými región nemal vždy najlepšie skúsenosti, a vytvorenia nových pracovných príležitostí. Áno, je známe, že tí ľudia, ktorí nechcú robiť, pracovať nebudú. Radšej budú využívať či zneužívať sociálny systém štátu a žiť zo „sociálky,“ príspevkov na bývanie, sociálnych štipendií a pod., ktoré keď si dokopy poskladajú, vyjde im celkom pekná suma postačujúca na to, aby vyžili z mesiaca na mesiac a mali pritom plno voľna, počas ktorého sa môžu venovať svojim záľubám a koníčkom. A nie sú to len ľudia bez vzdelania, s pár triedami základnej školy či s nejakým zdravotným hendikepom. Je tu však veľká skupina ľudí, ktorí pracovať chcú, len na to nemajú adekvátne príležitosti. A aký je odkaz mnohých z nich? „Doneste nám sem jeden „Jaguar“ a my robiť budeme...“
Hovorí sa, že „kde je vôľa, tam je aj cesta“. Nájde sa konečne aj pre tento ekonomicky, sociálne i morálne ťažko skúšaný región...?
