V uličke, ktorou som prechádzala, postával akýsi muž a už z diaľky sa mi prihovoril: „Poďte, nech sa páči.“ „Hm, aká galantnosť,“ pomyslela som si, „to je vzácnosť, zrejme to bude aj touto dobou karantény, ľudia sa asi naozaj začínajú k sebe správať ohľaduplnejšie.“ Tento myšlienkový pochod mi však dlho nevydržal. Presnejšie... len dovtedy, kým som nedorazila k pokladni.
Tam práve platila za svoj nákup jedna pani. Bezdomovkyňa z mesta, známa tým, že je už dlhé roky takmer v kuse „naliata“ v alkohole, na ponuky sociálnych pracovníkov s vybavením ubytovania nereaguje, často postáva pred jedným z obchodných domov a hygiena nie je práve téma, s ktorou by ste u nej zabodovali. „Takže toto je pravý dôvod onoho gentlemanstva“, pomyslela som si v duchu, ako som tam stála a pozerala, ako pani podáva predavačke „drobné“.
Obrátila som sa k „gentlemanovi“ a zdvorilo som mu povedala... „Kľudne choďte vy, ja sa neponáhľam.“ Tak išiel... zamrmlal niečo v tom zmysle, že on sa aj tak vlastne ponáhľa.
Kvôli koronakríze poctivo nosíme rúška, dezinfikujeme si ruky a a v rukaviciach sa „trápime“ s otváraním mikroténových sáčkov v obchodoch, no povahy a charaktery.... na tie ani Covid-19 len- tak „nemá“...
