Raz ho s dvomi dôstojníkmi poslali služobne do Prešova. Keďže trasa viedla cez jeho rodné mesto, Rimavskú Sobotu, napadlo ho, že by sa cestou možno mohol zastaviť aspoň na chvíľu doma. "Opýtať sa, neopýtať sa?", rozmýšľal. Nakoniec nabral odvahu a zašiel za veliteľom. Veliteľ s tým súhlasil. Peter sa potešil, veď doma nebol už vyše mesiaca.
Cesta bola dlhá. Zastavili sa v Detve, kde si išli dôstojníci niečo vybaviť. Petra nechali čakať v aute, štyri hodiny. Čakal, musel, nebolo inej možnosti. Po štyroch hodinách dôstojníci prišli. Ibaže... nastala menšia zmena, boli už, ako sa hovorí, "pod parou". A riadne. Peter nepovedal ani slovo a naštartoval. Veľmi sa už tešil domov. Aspoň na chvíľu sa opäť nadýchať domácej atmosféry, dať si niečo dobré "pod zub". Po troch hodinách zaparkoval pred rodným činžiakom. Ako slušne vychovaný chlapec pozval dôstojníkov k nim domov. Tí to však odmietli. „Len choďte, počkáme vás v aute“, povedal mu jeden z nich podguráženým jazykom. Peter stretol susedku Jolanu. Sedela na lavičke. „Dobrý deň teta, ako sa máte?", prihovoril sa jej. „Ahoj Peťko, dobre. A ty?“, opýtala sa ho. „Prišiel som na chvíľu nakuknúť domov, ale naozaj len na chvíľu, lebo idem služobne do Prešova“, povedal jej a hneď aj vybehol hore schodmi. Zvítal sa s rodinou a mama ho hneď usadila za stôl, aby sa najedol. Po asi desiatich minútach ktosi klope na dvere. Suseda Jolana zadychčaným hlasom kričí: „Peťko, to auto, s ktorým si prišiel, práve odišlo". „Čože?“, Petrovi zabehlo. S rozopnutou košeľou a s nohami len v ponožkách vybehol z bytu a letel dole. Auto s dôstojníkmi bolo naozaj preč. Srdce cítil až v krku. Vybehol naspäť po kľúče od auta rodičov. „Rýchlo kľúče“, kričal a už aj bežal dole. Nasadol do auta a namieril na výpadovku z mesta smerom na Prešov. Na križovatke za mestom služobné auto dobehol. Dôstojníci sa práve chystali odbočovať, no „zdochol“ im motor. Peter zabrzdil, vyskočil z auta, pribehol k nim, schmatol dôstojníka za volantom a vyvliekol ho von. „Čo to robíte“, zakričal naňho. Potom ho horko- ťažko usadil na zadné sedadlo. Auto rodičov odparkoval a bez slova naštartoval to služobné. Celou cestou neprehovoril ani slovo. A ani tí dvaja opití dôstojníci. Zaspali. Petrovi ešte dobrú polhodinu bilo srdce až v krku. Ruky sa mu triasli. Ani nevie, ako dokázal odšoférovať tri hodiny do Prešova.
Keď tam dorazili, chrápajúcich dôstojníkov zobudil. Vystúpili. Aj keď sa dôstojníci snažili tváriť dôstojne, tackajúca chôdza ich prezradila. Peter celú situáciu nahlásil tamojšiemu veliteľovi, vysvetľoval, čo sa stalo, ako sa to stalo. Veľmi sa bál, že bude mať z toho zle on. Našťastie, veliteľ si nechal všetko vysvetliť a jediným pohľadom na dôstojníkov všetko pochopil.
Peter zavolal domov prestrašeným rodičom. Povedal im, že sú už v Prešove a že ich auto odparkoval neďaleko hlavnej križovatky za mestom. Jedného z dôstojníkov po krátkom čase prevelili na iný útvar, druhý dostal pokarhanie. Pri pomyslení, čo sa mohlo stať, keby suseda Jolana nezaklopala na dvere a keby tých dvoch nezodpovedných opitých dôstojníkov nezastihol na križovatke, bolo Petrovi ešte pár dní zle. Ale, prešlo to. Veď ako sa hovorí, vojak musí vydržať všetko...
