Keď som bola v siedmom ročníku základnej školy, nútili nás čítať Hemingwaya – Starca a more. Všetci sme boli prinútení viac- menej ten príbeh prečítať. Boli sme z neho znechutení a doteraz sa niektorým zdvíha žalúdok, keď sa Hemingway čo i len spomenie. Nehovoriac o tom, že mnohí na knihy úplne zanevreli. Bol to otravný príbeh o chytaní ryby nejakým starcom, čo sa mu ani nepodarilo. A Hemingway bol alkoholik so samovražednými sklonmi. Dnes už viem, že starec bol metaforou ľudstva a ryba prírody a že Hemingway bol len zničený a znechutený vojnou. Ako to však mala pochopiť 13 ročná tínedžerka, čo ešte nenašla a nepochopila ani samú seba? Druhýkrát som sa s týmto dielom stretla na gympli a teraz sa mi stretnutie s ním zdá omnoho rozumnejšie. Ja osobne knihy zbožňujem. Pútajú ma príbehy, ktoré si podľa slov autorov vytváram vo fantázii paralelne so svojou realitou. Knihy nás často nútia rozmýšľať nad vecami, ktoré si v bežnom živote neuvedomujeme, alebo nechceme uvedomovať. Obohacujú našu reč a robia nás lepšími.
