Nepopieram, že teraz z nej nemám radosť. Úhľadné počítačové písmo, odborné výrazy a pekná väzba mi trochu zdvíhajú sebavedomie, pretože som prišla na to, že ma počítač nepohryzie a medzi policami odbornej literatúry v knižniciach naozaj nestraší. Ani v dotazníkoch sa mi neobjavili žiadne tajomné anonymi či vyhrážanie. Vlastne som to prežila v zdraví. Napriek tomu, že sa mi predstava písania tejto práce pred polrokom hnusila.
Táto sočka by mala ešte väčší zmysel, keby sa dalo zistiť, ako kto pri jej písaní postupoval. Nemyslím tým, že ako hľadal literatúru alebo informácie na internete. Skôr by bolo zaujímavé vedieť, kto to písal po polhodinke celé zimné prázdniny, kto dva dni pred termínom, kto cez predstieranú "maródku". Kto si to písal úplne sám, komu pomáhali rodičia, komu to písala frajerka? Kto škrtal nadbytok v diplomovej práci, kto zliepal referáty, kto použil knihu a kto len internet? Pri výskume sa často zažijú zaujímavé príhody. O tých sa samozrejme v sočkách často nepíše (pretože nesmie). Tieto historky si medzi sebou môžme rozprávať akurát tak my, študenti. Väčšinou menej zábavné býva čítanie našich prác. (Veď je to seriózna vedecká práca.) Asi preto to trvá našim profesorkám tak dlho.
Každý robíme vlastne to isté, len inak. Z toho by bola dobrá psychologická analýza, nemyslíte?
