Prax Dr. Schamana 10 / Dobrodošli

Písmo: A- | A+

Plavky. Repelent. Ibáč. Nerozhodne stojím na prahu izby a šatníka. Terapeut ide na dovolenku. Akurát na rozdiel od iných si príliš uvedomujem, že všetko si ponesiem so sebou a z pomyselného kufra mojej duše to veru nevyhodím...

Plavky. Plavky. Sprej na komáre. Ibáč. Nerozhodne stojím na prahu izby a šatníka a sledujem kufor, ktorý je plný nejak priskoro. Terapeut id ena dovolenku. Akurát na rozdiel od iných si príliš uvedomujem, že všetko si ponesiem so sebou a z pomyselného kufra mojej duše to veru nevyhodím. Myknem plecami a postavím na čaj. Zvykol som si niesť váhu všetkého, čo neopatrne vpustím do seba. Inak sa nedá. Pacienti do mňa vpašujú aj to, čo sami nechcú. Japonský cherry čaj zavonia slovenským bytom a preženie sa dusnou izbou ako čerstvo vykúpaná tanečnica.


 Alarm. Poplach. Termín o 5 minút. Andrea ma čaká v ordinácii a ja som zabudol. SMS, taxík, spotené čelo, búšenie srdca. A tu ma čaká. Sebaistá blondýna s dobrotivým úsmevom a nadhľadom v očiach. Vlasy za uchom na jednej strane, na druhej spustené. Kostým. Upokojuje ma že to chápe a že rada počkala. Kým si sadá, snažím sa ukľudniť a moja profesionálna hrdosť sa kolíše ako chorvátska jachta. Dva roky. A ja ako amatér kvôli dovolenke zabudnem na pacienta. Nepokojne sa zavrtím ako vždy, keď mám pocit že som viac rozkolísaný ako pacient. Andrea to vidí a napriek tomu, že pracuje vo finančníctve, celkom empaticky začína. „Pán doktor, je horúco. Skočíme dolu na zmrzku?“ S radosťou prijímam a už aj celkom automaticky kráčame smerom k balkánskemu stánku.Nejde však o tie pravé balkánske z mojich spomienok. Tie nakladali páni s prízvukom a fúzami. A jednokorunáčka v plastovom tanieriku cinkala ako splašená. Andrea preberá iniciatívu a pýta sa ma, ževraj akú. „Rybaciu“ odpovedám automaticky a ihneď sa rozosmejem. Stojíme tam na ulici a smejeme sa až mi nám pukajú kolená. V parku plnom lavičiek si sadáme k fontáne a ja sa snažím prevziať iniciatívu. Ale Andrea sa len usmeje a upokojuje ma, že dnes je to aj takto v poriadku. Termín aj tak chcela zrušiť, ale napokon prišla. Smeje sa, že dobre pozná hodnotu správnych investícií, a vraj sa rozhodla investovať do mňa. Vraj to potrebujem a ubezpečuje ma, že je to v poriadku. „Toľké mesiace ste mi pomáhal. Nikdy mi nenapadlo, aké to musí byť vo vašej hlave. Takže Chorvátsko hej?“ usmieva sa a vychutnáva si, že karta sa obrátila. Vychutnáva si terapiu pistáciovou. Žmúri sebaisto do slnka a ja lížem šmolkovú, ktorú mi objednala istotne ako provokáciu. Ktorý debil mohol vymyslieť toto svinstvo? Žiari to horšie ako odpad z Homerovej továrne v Simpsonovcoch.

Andrea je dnes v kontrole. Vždy bola. Pre jej profesiu si dokáže život dať do excelu a rásť priamo exponenciálne. Pre jej peknú mladosť zase dokáže svoje trable držať majstrovsky na vodítku a odizolovať sa od nich tak dokonale, že sa jej nedotknú. Takmer. Andrea nedokáže nadviazať vzťah, pretože si mužov dokáže príliš dobre vypočítať. V jej rovnici nie je veľa priestoru pre nečakané a tak sa po spletitých cestách dostala až do Schamanovej ordinácie. Andrea je fascinujúci človek. Nepotrebuje terapiu, pretože jej vnútorné mechanizmy sú natoľko prepracované, že jej neubližujú. A ešte niečo. Je naozaj šťastná sama so sebou. Kto z nás povie to isté? Chodí ku mne pretože...to považuje za dobrú investíciu. Andrei sa jej investície vždy vracajú. Jej vypočítanosť (pozor, neymýliť si s vypočítavosťou) je natoľko dokonalá, že som bezradný. Čo je na tejto pokojnej bojovníčke na liečenie? „Potrebujem dovolenku“ hovorí Andrea a zdá sa, že dnes sa chce proste len rozprávať o nevinných témach. „ Ale nemôžem si ju vziať, pretože potrebujem novú kuchyňu. A to stojí prachy. Presne 4 a pol litra. Plus mínu 50 eur“  Zasmejem sa na matematickej podstate Andrei a pýtam sa, či to nepočká. „Vy psychoši by ste všetko len nechali plávať“ smeje sa dievčina a vlastne má pravdu. Väčšina procesov chce čas. To je hlavná ingrediencia našej podstaty. Ibalgin na boľačky našej duše. Kontrujem, že veci naozaj potrebujú plávať. Tak ako aj ona. „A ja“, celkom sebecky otáčam na seba tému a odrazu si uvedomujem, že to dnes fakt nepôjde. Chytím Andreu za dlaň a z celého srdca sa jej ospravedlňujem. Hard disk je preplnený. Displej už hlási chybové hlásenia. Schaman potrebuje rituál odchodu. Vyberám peňaženku a dávam Andrei bankovky. „To je za dnešnú terapiu.“ Andrea na mňa skúmavo hľadí a vyskočí na okraj fontány. Začne sa smiať až takmer rachne do vody. Vraví, že šanca, že jej terapeut zruší termín z očí do očí je okolo... jednej ku stotísíc. Verím jej a ospravedňujúco posielam krv do uší, aby som farebne signalizoval ako sa hanbím.

Obrázok blogu

Andrea zoskočí na zem, kornútok schrúme až sa zem zatrasie a sadá si predomňa. Chytá ma za ruku a prehnane vážnym hlasom sa ma pýta na symptómy. Rovno ich však vymenúva a teatrálne si ma pozerá cez lupu. „Rybacie halucinácie. Priskoro natretý UVčkom 50, nesústredený pohľad, nedochvíľnosť! Pán doktor. Trpíte vážnou formou Chorvácie. Neostáva vám veľa času, obávam sa..“ Andrea posmutnie a vytiahne bankovku, ktorú som jej vrátil. S rozšírenými očami sledujem, ako vyťahuje pero a na desaťeurovku píše akési slová. „Tu...vám..predpíšem, čo si ihneď zoženiete..“ Andrea mi podáva bankovku, na ktorej je napísané: „jachta, ožujsko, ryba na žaru. More.“ Pozerám na túto ženu, pri ktorej odrazu slnko stráca farby. Pozerám na peniaze v ruke, ktoré patrili Andrei a tie odrazu patria smetiaku. Vzápätí ma ubezpečuje, že je to všetko v poriadku a že si dáme terapku keď sa vrátim a budem pri zmysloch. Andrea mi stisne plece, zaváha, a odtancuje naspäť do práce. Po ceste domov si šúcham zalepené prsty o tričko a premýšľam čo sa to so mnou deje. Pocity víria a ja sa pokúšam si dnešok odpustiť. O pacientoch som sa naučil príliš veľa, aby som sa nechal učičíkať pokojom pacienta. Napriek tomu mi intuícia vraví, že je Andrea v poriadku.
 O pár chodín by som mal vyraziť. Zbalím si šľapky, osušku z Egypta a Schopenhauera. Okamžite ho zase vyložím, šmarím ho pod posteľ a do kufra nahádžem scifíčka. Píp. Email. Mirka. Tá s dvoma manželmi. Chvíľu váham a nastavujem si out of office. Pred sebou mám týždeň osamote. V pokoji pláže, s knihou a....zrazu mi stisne hruď. Potom ešte raz. A srdce mi začne búšiť trochu inak. Nie zle. Ignorujem to, kufor hádžem do auta a vyrazím smer Maďarsko. Pri poslednom tankovaní platím a vo vačku nahmatám...popísanú desaťeurovku. Odrazu si všimnem, že na druhej strane je malým napísané & me“. Švác. Švác. Obzerám sa po pumpe a zdá sa že nakoniec to predsa len bude moje srdce. Kedy som takto palpitoval naposledy? „Kámo neblbni, toto si nemôžeš dovoliť...“, vetu však moja myseľ nedokončí a už ma ženie tam, kde občas chodíme všetci.

Pod biznis centrom sa prechdázam hore dolu ako šialený až odrazu vyjde opäť to druhé slnko. Andrea stojí vo vchode... s ruksakom v ruke. Ukazujem bankovku a čosi bľabocem o jej vysnívanej kuchyni, ale Andrea sa len usmeje, chytí ma za ruku a pokojne sa ma spýta. „Tak kde parkujeme, doktorko?“

Oveľa neskôr, na nočnej diaľnici počujem ako odfukuje na vedľajšom sedadle, blond vlasy stekajú po sedačke ako žiarivý vodopád, a ja púšťam The Cure. Niekedy podľahneme vlastným slabostiam. A to nám vlastne dáva tú správnu silu.

Pokračovanie nabudúce 

Skryť Zatvoriť reklamu