Sadla si si k stolu oproti a na stôl vyložila knižku s nápisom Sartre. Čašníčke si po krátkom zaváhaní čosi pošepla a keď ti priniesla pohár čistej vody, spôsobne si otvorila knihu. Na záložke. Tvoje modré šaty akoby vyšli z čistiarne, nenachádzam na nich ani záhyb navyše. Biele tenisky (bez loga) máš spôsobne pri sebe, ako školáčka na prvej skúške. Niečo na tebe vyrušuje. My všetci sme tu čierno – šedo – červení. Sem tam sa mihne ružová. S tou modrou si sem vpálila drzo, ako by sa nechumelilo. A tak tu sedíš, dlaňami si pridržiavaš strany a dlhý cop, čo ti drží okuliare máš okázalo perfektný. Prečo práve voda? Azda si chodíš čítať knihy do bistra, len kvôli miestu? Sme predsa hluční, iste nájdeš lepšie! Občas narušíš perfekciu kompozície a prstom si posunieš kostené okuliare vyššie do nosa. Inak si nehybne modrá, len plátok citróna opisuje kružnicu po okrajoch tvojho pohára. Čo ho ale poháňa? Možno tvoj pokojný dych, ktorý tak ladí k tvojmu Sartrovi? A čo poháňa teba, že si skončila práve na tomto hlučnom mieste? To ten filozof? Písal, že literatúra má byť slobodná. Takto to myslel? Ideš azda preto dsýta a napojená do bistra, aby si dokázala, že aj ty si oslobodená od konzumu a všetkého toho hluku?
Konečne.
Tvoja ruka dvíha pohár a ako pomaly piješ, tvoj pohľad miery poza sklo výkladu. Oči sú nehybné. Trochu ich privieraš, akoby ten pohár vody bol všetkou mannou, ambróziou a pivom tvojej Valhaly. Nedýcham, a mimovoľne tento sviatok tvojho pohybu prežívam s tebou. Pohár vypiješ na jeden raz a položíš ho presne na to isté miesto. Potom zavrieš oči a dlaňami chvíľu hladíš papier. Čo si práve nasala do seba? Existencionalizmus potreby pitia? Naozaj si zo 70 percent tvorená filozofmi a samotou? Zatváraš knihu a pomaly ju vkladáš do plátenej tašky s nápisom DM drogéria. Chcem na teba zakričať. Si sama z odsúdenia, alebo z voľby? Chcem ti objednať to najlepšie jedlo z dnešnej ponuky, chcem ti dať ochutnať tie najlepšie vína z baru, opýtať sa ako sa máš, vypočuť si tvoje túžby a trápenia, len aby si nebola tak sama. Niekto ti predsa musí odovzdať aj iné farby, tú ťažkú čiernu a šedú čo nosíme, naše pokrčené zovňajšky a polámané vnútrajšky. A nám zase musíš dať čosi z tvojho modrého pokoja. Vyrovnať nás. Poradiť nám. Dýchať s nami a držať nás za ruky. Ukázať nám ako na to!
Odišla si náhle a bez zbytočných pohľadov. Sýtejšia, ako ktokoľvek z nás. Ešte hodnú chvíľu sme ostali modrí a tichší ako je o tejto hodine v bistre bežné.
Vďaka, ti, Jean-Paul Sartre.
