Šumenie strán veľkej knihy. A na skalisku nadomnou, zaliata zapadajúcim pomarančom dvojica. On a ona. Teda ty. Som tu sama a tak ti ticho závidím. Ležíš mu v náručí, ako rybožena, rukami mu objímaš kolená, havraniu hlavu opretú o brucho. Tvár máš pevne ponorenú do klba svojho muža, akoby ťa žiaden príboj nemohol vytrhnúť z jeho tepla. Jednou rukou ti hladí vlasy a druhou drží tú obrovitú knihu. Panebože, veď on ti fakt číta. Pomaly a pokojne, nemčinou, ktorá dokáže byť fakt aj láskavá. Má drsný hlas, ale intonuje citlivo, slová ti kladie k ušiam ako kvetiny, v správnom poradí a v tóne.
...Bastien...wenn du sie retten willst, must tu die Southern Oracle passieren....
Nekonečne krásne. Vlny šumia a šumia aj strany v jeho rukách, všetko šumí, a ja ti ticho závidím, pretože máš všetko. Pevnejšie stisnem uterák, objímem ho a do slúchadiel pustím Nicka Cavea. Toľko krásy dnes už neunesiem, vravím si, a odpojím sa od vás. Milosrdný spánok ma na horúcej jadranskej vlne odnesie do neskoršej hodiny, kde ste vy dvaja už niekde inde.
Na to miesto chodím znova. Znova. Vymeriava mi posledné dni, hodiny, samoty, ktorá je vykúpením a precitnutím. August si čoraz lenivšie tyká so septembrom, teplo mľandravie, vlny šumia akosi odťažitejšie. Na mojej skale, s nohami v objatí vlastných rúk, ochutnávam poslednú soľ na perách.
Ššššš. Ššššššš.
...du bist meine letzte hoffnung Bastien. Ohne dich, die leerheit wird mich nehmen...
Zase si tu. Vytváraš s ním sochu, ktorá je súčasťou tej skaly. Nevidela som ťa vo vode, ani prechádzáť sa. Opäť ležíš v tej čudnej póze, držíš sa ho ako sa topiaci chytá tej povestnej slamky. Si tak krásna. Čiernovlaso nekonečná. Neha, ktorú dostávaš mi skrúca dušu. Tú rozprávku milujem od detstva. Dakedy mi ju tiež ktosi čítal. Ale nie takto. Nie v tak pevnom objatí, z ktorého nemožno vypadnúť. Máš svojho Bastiena, ochráni ťa pred ničotou. Veď čo za chlapa dnes číta svojej žene knihu? Tú ničotu poznám, viem aké je to keď sa tvoja krajina prepadá do temnoty. Ale Bastien neprišiel. Tak som rada za teba. Fandím ti. Nič ti nechýba. Závidím. V dobrom. Ja odídem a vy tu budete sedieť navždy. Váš príbeh nikdy neskončí a možno bude aj nekonečný. Odhodlane smrknem a balím si tie svoje cakypaky. Štverám sa na útes k autu a keď doň nastupujem, posledný krát vás zhora uvidím. Na jeden krátky úder srdca vidím tvojho Bastiena, ako ti pomáha zo skaly. Drží ťa na rukách a tvoju slepeckú paličku ti zatiaľ položí na brucho. Aj teraz ťa drží pevne. Tvoj Bastien.
So slzami v očiach chápem, že pred temnotou ťa asi nezacháni. Ale pred ničotou áno. Už chápem tvoju citlivú dlaň na jeho líci. Už rozumiem, že všetko, čo si potrebovala vidieť, našla si v jeho lone. Keď neskôr míňam plné reštiky, hlavy sklonené do mobilov a plné taniere, je mi čudne. Dopekla. Vy ste s Bastienom do seba videli viac, ako my všetci tu dokopy.
Myslím na teba vždy, keď si ten príbeh doma listujem.
Šššššš.
Šššššš.
Šššš.....
Predstavujem si, že lietaš a tvoja krajina je plná svetla.
