Prax Dr. Schamana 12 / Rabaka

Vitajte v pokračovaní autorského seriálu z prostredia každodennej psychoanalýzy. Nový prípad Dr. Schamana možno osloví tých z vás, ktorí zabudli, ako sa preliezajú ploty.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Tik-tak. Hryziem ceruzku, z ktorej ostala ledva polovica nápisu Koh-i –noor. Vždy som si predstavoval, čo sa pod týmto ostro znejúcim fínskym menom skrýva. Letné fatamorgány na horizonte môjho okna sa premenili na ostré a nudné kontúry všedného sveta. Muškát v okne stratil svoju silácku pózu, ako celé leto dvoril slnku a zmenil sa na rezkého starca, vykračujúcom si s jemne skloneným chrbtom po okne v ústrety prichádzajúcej jeseni.  Tik. Tak. Dni a mesiace. Pacienti, ktorí si prišli po svoje farebné záchranné kolesá, jeden za druhým, v túžbe sa natiahnuť po pestrofarebné lízatko v sklenenom pohári na stole. Tak veľmi im chcem dať všetko. Nikdy neprestať veriť domnelému zmyslu celej tejto miestnosti. Sledujem svoju bordovú flanelku, vyhrnutú po predklatia, svoje chĺpky na chrbáte rúk, a nočné škrabance bohvie od koho. Zatínam a otváram päsť, kým šumenie minulého mora pomaly zmení moduláciu na hlas Réky. Táto maďarka je ako liter červeného pri Dunajskom ramene. Krvavolíca. Sebaistá, ako mnohí na začiatku, v tejto dvojizbovej gilotíne starých predstáv. Réka má impozantnú hruď a obrovský priestor v očiach. Postavou dospelácky chcená, pohľadom ešte dieťa. Ako vždy, keď mysľou uletím za parapetu okna, zahanbene sa zaniezdim v kresle a zbystrím, akoby som pobehnutím dobehol rýchlo idúceho chodca na korze.
Réka. Rieka. Valí sa miestnosťou ako tsunami a sama sebe dláždi koryto pre všetko, čím sa dnes rozhodla zaplaviť. Je to ten typ ženy, ktorá svoju sebaistou nedeklaruje. Ona ju rovno maľuje gestami do priestoru okolo seba, pričom si  jednou rukou objednáva ďalší pohár Prosecca a druhou pozýva ku stolu všetkých, čo s ňou chcú zabávať. „Vináreň u Schamana“, zasvieti  jej nad hlavou neónový nápis a ja svoju obrazotvornosť okríknem ako neposlušného retrívra. Réku okamžite chcete. Nezáleží na tom či ste muž, alebo žena. Chcete sa napiť z jej rieky, aj keď tušíte, že v jej širokorozvodnených ramenách sa asi utopíte. Pritom však budete nadšene kričať jej meno, až kým neklesnete ku dnu.
„Nevadí mi, že som sama. Naozaj nie. Mám dcéru a s bývalým mužom som si užila až až. Naozaj mám svoj pokoj a každý deň si to opakujem. Muži sú všetci rovnakí. Tak načo do toho vkladať viac.“ Réka pokrčí plecami a ja cerím vnútorné zuby, ako cítim neisté sebapresvedčenie. Medzi predvedčeniami produktívnymi a falošnými, je tenká hranica. Réka je po dlhoročnom manželstve na jednej dlhej intenzívnej žúrke. Takej tej na dlh.  Úzkozti považovala za náhodnú anomáliu, až kým sme spolu neodhalili, že vlastne na niečo poľuje. Práve rozpor medzi jej deklarovaným sebapresviedčaním o ľahostajnosti svojho srdca, a vnútornou túžbou po láske, vriacou, ako voňavá polievka ju dostal až sem.  Láska, city, pohladenie. Tá guľášová polievka, z ktorej sa dnes tak urputne potrebujeme všetci napiť aspon raz za týždeň. Osamelosť uprostred davu. Rékyn zle skrývaný smútok na usmiatych fotkách z firemných žúrov. Ženy na nich zvyknú krčiť koleno, aby nebolo vidno boky. Keď mi Réka porozprávala o svojom aktuálnom vzťahu s dvoma ženatými mužmi, vnútri mi zovrelo srdce. Prenos fungoval dokonale, a môj citový katapult ma nachvíľu vymrštil naspät do obdobia najväčších ziskov a strát. Whuuuuf. Opät ma vystrelilo naspať do kresla pred Réku. Maďarská rieka sa posledný rok rozdelila na dve ramená, v ktorých vytvorila stabilný sútok príbehov a citov. „Pomôžte mi pán Doktor..nemôžem dýchať“, volala mi pred mesiacom, keď jej ženáč poslal z dovolenky omylom selfíčko s manželkou. Muž, čo sa rád plavil po silnom práde maďarskej rieky, nezabudol občas vyraziť aj na more. Každý z nás občas splavuje dve rieky“, pomyslím si a v duchu poznačím metaforu.
Réka zaregovala tak, ako v danom momente mohla. Do svojej delty vpustila ďalšieho ženatého chlapa. Aj on jej posľuboval všetko možné, aj on mal svoje dôvody prečo neopustiť svoj prístav.  Réka si však vybudovala zvláštnu rovnováhu a napriek všetkým predpovediam kamošiek, s každým mužom dokázala čerpať iný druh energie. Trvalo nám dlho, kým odhodila svoje falošné presvedčenie, že mužov nepotrebuje. Trvalo nám týždne, kým sme vôbec dokázali pomenovať, o aké energie ide. A prečo Réka nemôže túto energiu brať tam, kde by to tak veľmi nebolelo, to stále zisťujeme. Priznať však bolesť, trvalo najdlhšie. Ako nám všetkým.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

dd
dd (zdroj: andrej csino)

O týždeň mi do ordinácie k večeru Réka zatelefonovala a poprosila ma, aby som dobehol do parku na Hlbokú. A že mám priniesť lekárničku. Cítil som sa ako sanitka, a keďže sa v posledných týždňoch vyhýbam spánku a snom, rád som sa so sirénou v mojom poplašenom srdci prirútil do horského parku. S tlčúcim srdcom som vtrhol na námestíčko zelene, kde som našiel smejúcu sa rieku, tú rozvodnenú Réku, sedieť na lavičke s bosými nohami vyloženými na operadle a s fľaškou Matyšáka v ruke.  Tu mi sedí pacientka. Celá zadýchaná, červenolíca, špúliaca pery ako prichytená školáčka. Ihneď si pýta lekárničku a vyťahuje rifle nad členok, odhaľujúc dva červené krvavé škrabance. „Nejak som to neodhadla“, konštatuje a zasyčí, ako jej škodoradostne nastriekam starý dobrý Jox do rany. Už aj mnou ide zlosť a vyčítam jej tieto stresy a svoj strach. Réka netuší, čo sa v mojej praxi občas stáva. Nevie, na aké temnoty referujem a ja to nechám tak. Načo do šera vpúšťať tmu. „Pán doktor, kedy ste naposledy preliezol nejaký plot?“, pýta sa ma zasnene a vzrušene dýcha, akoby práve dobehala maratón. Príbeh, ktorý som si na tej lavičke vypočul je ako vystrihnutý z klipu Aerosmith. Réka na firemnej akcii zablúdila na cigu k Dunaju, kde stretla o 15 rokov mladšieho muža, ešte chlapca, ktorý ju požiadal o víno. Z chlapca sa vykľul mladý psychológ, ešte študent, a prekvapivo nič na Réku neskúšal. Strávili dlhé hodiny pri Dunaji, popíjali to víno najprv z pohárov, neskôr Réka zo žúrky ukradla fľašu, a ako sa ich sliny a vlhkosti pier miešali na hrdle Matyšáka, povedala Réka chlapcovi všetko. A on jej tiež. Tam, na brehu Dunaja sa vzájomne vygrcali z duše, v anonymite cudzosti odhodili balvany do rieky. Ruka v ruke, ako sopľoši vybehli až kdesi na Mudroňovu, tam pod hrad, kde odhodili tenisky a bosí a opití sa začali boriť skrytými záhradami Palisád. „Celé hodiny sme si hovorili o láske a odpúšťaní, a Pearl Jam a drogách duše pán doktor. Až kým sme sa zastavili v dvore zarastenom brečtanom. Pred nami stál tehlový plot. Vtedy mi chalanko povedal, Réka, dám ti Rabaka, chceš?“  Réka svoje tenisky odhodila dávno a tak len bosú, doráňanú nohu vložila do rúk mladého chlapca a rukami sa vytiahla na plot. Adrenalín a pocit zakázaného a ešte čosi...z destva. Vzala od chlapca víno a zoskočila. „A vtedy zmizol. Vyškriabala som sa späť na plot ale nebolo ho nikde. Tak som sa dostala s vínom až sem na túto lavičku. A že sa to stalo, svedčí len krv z toho sprostého klinca“, zamyslene šepká Réka, už pokojná, ošetrená mnou zvonku a prekvapivo niekým iným zvnútra. Sedím na zemi pod jej bosými nohami a bezmyšlienkovite si upijem z Matyšáka. Je prázdny. Zažil toho dnes chudák veľa. Cítim úžas, niečo ako žiarlivosť a spomienku na Mudroňovu v iné leto môjho života. Keď sa však pozriem na Réku, vnímam ako precitnuto pozoruje okolie, ako dýcha, ako sa jej hruď dvíha hore a dolu. Réka žije. A opäť mi pokladá tú otázku. „Kedy ste naposledy preliezal nejaký skurvený plot?“  

Skryť Vypnúť reklamu


Spätne si premietam  Rékyne fotky, firemné žúrky, fancy šaty a pózerské fotky s celebritkami tohto smiešneho malomesta. A do toho mi nehraje to, čo vidím pred sebou. Srdce mi tlčie rýchlejšie, a sadám si vedľa Réky. Vycítim to správne. Ako sa smeje, postupne sa ticho, a krásne pokojne rozplače a jej hlava mi klesne na rameno ako muškát v mojom okne. Nie je to zlý plač. Postupne mocnie, a do ticha stromov sa s ním do éteru uvoľňuje všetko mocné, čo chce vzlietnuť nad koruny stromov a v pokoji sa stratiť v oblohe. Na okraji očí mám vlhko, pretože plot som nepreliezal naozaj dlho. Tá bosá Réka krvácajúca z očí aj nôh plače. Vníma silu svojho príbehu, neočakávaných stretnutí a tej mocnej nedefinovateľnej sily. Tá nás dokáže vyzliecť aj z tých najdrahších šiat, vyzuť aj tie najkrajšie tenisky a vystrelí nás proti plotom, ktoré sme stavali takú dlhú dobu. Niečo v nás, akási sila, čo chce byť uvoľená nám dá povestné elánovské Rabaka a cez ten plot nás nejako dostane.  A vysvetľujem Réke potichu, že tie vysoké ploty máme naozaj preliezať bosí, a byť zase ako keď sme boli malí. Nestratiť túžbu objaviť, čo sa za nimi ukrýva. A možno na vrchole toho najvyššieho plota nakoniec zistíme, že to rabaka sme dali sami sebe a cudziu ruku vlastne nepotrebujeme.

Keď som Réku vyhodil doma, zaparkoval som pri amfiteátri na Búdkovej, vzal si colu zero, jointa, čo som doma sušil na polici snáď od strednej školy a s gerontofilným fučaním som vyliezol na múr, na ktorom sme sedávali s chalanmi. Do uší som si pustil Rabaku od Elánu, a strávil cool retro večer sám so sebou.  Presne taký, aký zažijete len na vrcholoch svojich plotov.  Myslel som na Réku, tajomného chlapca a na všetky jej múry, ktoré musí ešte zdolať. Nepochyboval som, že to  zvládne.  Je predsa rieka. A rieku neradno tlačiť. Rieka proste tečie.  

Skryť Vypnúť reklamu

 

 Pokračovanie nabudúce         

Andrej Csino

Andrej Csino

Bloger 
  • Počet článkov:  16
  •  | 
  • Páči sa:  5x

Som Andrej, mám reláciu na rádiu The End, za sebou dve divné knižky, som autorom projektu Dvestrany na popularizovanie debutujúcich autorov, organizujem bratislavské literárne Večery v zamate. Publikujem literárny seriál v časopise Moja psychológia. A mám psa Bruna. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu