Slečna v nohavicovom kostýme a rozhodným výrazom v tvári sa objednala v zrýchlenom termíne s príplatkom. Zdá sa, akoby už už chcela vstať a začať mi kresliť očakávanú krivku nášho strentutia po tabuli, pokreslenej detskou návštvou kolegyne terapeutky. Skôr ako sa začnem pýtať, Natália začne zrýchlene dýchať až si končeky prstvo priloží na spánky a začne hlasno vyfukovať. "Vidím, že autogénny tréning máte v malíčku", konštatujem a spozorniem. Nerád beriem pacientov s akútnymi príznakmi, Natália sa však upokojuje a spustí príbeh, ktorý poznám z praxe, ale už len z počutia úprimen pacientom nezávidím čo prežívajú. Natália je single, bezdetná a žije v penthouse Zaha Hadid. Ako dieťa z chudobnej rodiny sa do práce vrhla už ako dievča a tak netrvalo dlho kým získala job svojich snov, a v megakorporácii sa začala šplhať po rebríku, ktorý vraj vedie do nebies. "A odtiaľ rovno do pekla" v duchu dodávam. Keď Natália získala miesto country managera, so 48 zamestnancami pod sebou, začlai jej problémy. Šťukám perom a vyťahujem zápisník, aj keď samotný príbeh by som asi vedel načrtnúť, aj keby Natália prestala rozprávať. Odľudštenie, únava, stres, z toho plynúce konflikty, spánková deprivácia a nakoniec tadááá.. "Prvýkrát som odpadla na prezentácii pred predstavenstvom. Teda, neodpadla som, ale cítila som sa tak. Jediné čo som chcela je povedať i m že je mi zle, ale už len predstava že sa tak znemožním mi prišla neakceptovatelná. ", dodáva Natállia. "Do tváre sa mi nahrnula horúčava a všetko vo mne kričalo a rúcalo sa. Síce som všetko odprezentovala a zožala obrovský potlesk, v duchu som si však bola istá že ma mali za magora. "Ak sa však nemýlim," vskočil som do toho, "nikto si na vás nič nevšimol. "Presne", Natália si ma skúmavo prezrela a pokračovala. V duchu som sa opäť raz začudoval, aké zvláštne veci robí myseľ s telom, keď sa prestanú kamošiť. Bolo mi ľúto týchto ľudí. V rovnakej miere, ako som im potajme závidel ten všetok lesk a úspechy, chaty a dovolenky, rovnako urputne som pravidele brával Laru na výlety, aby som neostal ponorený v mojej kancelárii. Títo ľudia mi pomáhali. Svojimi workholickými sračkami mi neustále pripomínali jednu z najvúčších právd vo vesmíre. Práve vďaka ľuďom ako Natália, som vymyslel vlastný koncept služobných kongresov, kde som brával Laru ako svojho asistenta, a vždy po prvej prednáške sme sa vytratilli do baru, kde sme šaleli do rána, a na parkete sme zo seba vytriasali všetky tie hypotéky a povýšenia, ambície a hodnotenia, plány a výkony. A potom sa zapojili stračekovia psychiatri a lekárky, ktoré do baru prišli až po prednáškach, až v noci, kde sme s Larou puplatili za posledné drobné dídžeja, aby im zahral tie lacné idrhováky čo prichdázaj s vekom, a s láskou sme s nimi krepčili na parkete a robili mašinky a iné šialenosti. Tie kongresy sme milovali. Mohol som robiť na svojej publikačnej činnosti, ale keď som nadránom an hotelovej izbe z breptajpcej Lary sťahoval gaťky, ako už po toľký raz som prisahal všetkým mocnostiam, že radšej budem toto dievčatko spievajpce karla gotta obiekať do pyžama, ako plánovať lesklú novú ordináciu s lepšou kuchynkou a ordináciou s vlastnou recepčnou
Natália začala odpadávať častejšie. Postupne prestala rozlišovať či naozaj, alebo len v hlave. Stačilo sa psotaviť pred ľudí, a zo sebaistej wampy sa stala roztrsasené kôpka obáv. Natália si pýta kávu a ja naberám vodu z vodovodu. Kohútik mi ostal v ruke a ja sa v duchu usmejem. "Viem že musím zvolniť. Viem že mi to poviete a ja opäť zavolám niekam na kurz jogy, čo mi opäť nepomôže a ešte si o mne budú aj oni myslieť že som krava čo to skúša nikde nevydrží chodiť pravidelne" uzatvára Natália za mňa. Neznášam jogu. Natália už absolvovala všetky vyšetrenia. Srdce. Nervy. Štítna žľaza. Som posledná stanica. "Som dokonca v prdeli z toho, že mám nastúpiť do taxíka. predstava že ostabem zavretá v tom voze a nebudem môcť vystúpiť, je nepredstaviteľná. Čo si o mne poymslí ten taxikár??", smutne pokrúti hlavou. "Mala som rande. Myslela som že sex to spraví. Hneď ak sme si sadli za stol mi však začali horieť uši a brnieť ruky. Netuším čo ten chlap hovoril, ani čo ja jemu. Na wéscku som si umyývala tvár stále dookola a keď som sa vrátila, týpek sa vyhovoril na niečo urgentné a odišiel. Ani som ho neprehovárala. Samej mi bolo lepšie. A urobiť si to môžem aj sama", dodala a zamyslene si prezrela svoje prsty. Všetko čo som Natálii porozprával, som myslel úprimne a bol som vemi opatrný. Sedení bude treba veľa, ale bez jej spolupráce to nepôjde. Nie, nepredpisujem. Som psychológ. Nie, nemyslím si že treb alieky. "Liek nosíte stále pri sebe ", opakujem tú klišé vetu a vravím si "no a čo". Natália musí končiť. Vie že je to skoro, ak chcem, zaplatí mi za skorý odchod. Za všetko mi zaplatí. Všetko v jej svete sa dá kúpiť, a aj ked to neymslí zle, je to posledný ocit kontroly čo jej ostal. Natália musí na prezentáciu, a keď si objednáva taxík, trasie sa jej ruka obavou.
Keď ostanem sám, umývam čajovú súpravu a v zrkadle nad umývadlom zazriem kohosi z vysokej školy, na koho zvyknem občas zabudnúť. Ak si odmyslím strnisko a pár rokov, niečo dobre známe a teplé sa my preleje v hrudi. Posielam Natálii esemsku: "Večer sa stretnime. Nieje to rande, skúsime niečo."Správa mi príde o dve hodiny a je to prosté OK. S Natáliou sa stretávam pred Lumierom a keď na ňu zamávam dvoma lístkami na Trierove Prelomiť vlny, Natália sa zdesene zatvári. Rýchlo jej vysvetujem aby mi verila, a nakoniec sedíme v sále. Lumiere je síce klubovka, ale na niektoré filmy chodí dosť ľudí. Vsadil som na majstra a tak sa sála postupne zplna, a ako sa ludia tlacia na miesta okolo nás, cítm ze je Natálai nervoznejsia a nervoznejsia. Náhodou sedíme v strede radu, čo najďalej od krajov. Natálaia si šúcha dlane a cítíimm ako jej zrýchľuje dych. Upútavky, reklama a dobre známe upozornenie, aby sme nerušili ľudí v sále. TMa. Lars sa rozbieha mučivo pomaly a cítím, ako je Natália napätá ako struna. Keď sa začne pomaly vrtieť, asi po hodine mi volá Lara, ako sme sa dohodli. Mobil som nechal na zapnutom zvuku a rcýhlo ho dvohnem, chvilu pocuvam a potom šepkám Natálii. "Prepáčte, niečo urgentné. Musíme ísť, ok?" Natália aj v tme zdesene gúľa očami ale už ju ťahám a sebou a kým sa dostaneme zo sály, 16x povieme ochkajúcim a šomrajpcim intelektuálom magickú formulku "prepáčte, dovolíte?" Pred kinom podávam Natálii vodu a vysvetľujem jej môj malý experiment. "Vidíte? Je dôležité aby ste vedela, že aj keď budete musieť niekoho vyrušiť, ak to tak cítite, je to to jedineé správne. Musíte veriť, že tieto situácie zvládnete a že sa nikdy, naozaj nikdy nestane nič katastrofálne. Ak chcete prestať cítitť úzkosti, začnite myslieť na seba a ni an to, ako vás budú posudzovať ostattní. Robte to, č je najlepšue pre vás. Ostatní nie sú merítko vásšho bytia." Všetko to zo seba hovorím pomaly a jasne, a sledujem, ako z Natálie padá kameň. Pochopila, a prepáčila mi. Mne odlahlo tiez. Poďte, dáem si koláč a kávu, mám od priatelky povolenie" dodávam s úsmevom. Natália najprv prijme, ale potom mi s úsmevom odvetí :"Viete čo pán doktor, ja to vlastne cítíim tak, že vlastne chcem ísť domov. Vidíme sa na terapii". Vysoká žena odchádza.
O týždeň Natália oznamuje, že odmietla povýšenie a vyrozprávala mi, ako skončil Trier. Šla naňho 2 dni po tom. Sama.
Pyšen jej podávam zovretú päsť a ona do nej buchne vlastnou.
Píše mi Lara. Teší sa na víkendový kongres. Všekto je ako má byť.
