Odvtedy sa to so mnou vlečie. Zbohom oddych na dovolenke. Stretnutie s delegátkou ráno o deviatej? Žiaden problém, vstanem ja. Vybrať výlet? Žiaden problém, naštudujem, skonzultujem, vyberieme. Letenky, víza, cestovka? Ja, ja, ja :) Nesťažujem sa. Aspoň som sa už oťukala a viem to zúročiť, aj keď idem niekam sama. „Všetko čo hľadáš, je na konci jazyka.“ Našťastie mám okrem ukecaného jazyka aj spoľahlivý nos. To, že zacíti najbližšiu reštauráciu je len pridaná hodnota. On má predovšetkým funkciu navigačného zariadenia a všetky GPS sa môžu schovať, ak môj nos zacíti v rukách dobrú mapu. Ale aj on má svoje muchy a tak si naň uplatňujem ručenie obmedzené - povolenú odchýlku jedného až dvoch zablúdení :)A tak to bolo aj minulý víkend.„Odbehla“ som si so sestrou do Londýna. Priznám sa, mala som z toho neuveriteľný stres. Vyhádzala sa mi celá tvár, v noci som nespala, niekoľko krát som si v lietadle nasadzovala záchrannú vestu, zablúdili sme, ukradli mi doklady, tašku....Našťastie som zakaždým buchla po budíku a v piatok som už len skontrolovala, či je nos na mieste a sestra zbalená. Prvú ochýlku som uplatnila hneď pri hľadaní hotela, ku ktorému som síce mala jasné inštrukcie, lenže ja som si vybrala inú uličku a prehliadla nejakú trápnu šípku. No potom to už išlo samé od seba (a ak aj nie, tvárila som sa veľmi presvedčivo, že toto je tá správna cesta). Jedna pamiatka za druhou, ulice, stanice metra. Nohy každý večer vyložené až k plafónu v hotelovej izbičke typu „vojdeš dnu, ľahneš do postele a na druhý deň ráno zase vstaneš a vyjdeš von“. Opisovať to všetko by bolo dosť zbytočné, lebo Londýn si treba užiť „se vším všudy“. Ale ak máte náhodou voľno, nemáte na drahé GPS a chcete popri spoznávaní ešte aj schudnúť (zaručujem min. 2 kilá) a nevadí vám, že sa raz alebo dva krát „zamoceme“, tak sa pokojne hlásim. Lebo kdesi v kostiach cítim, že sa tam ešte vrátim :)
