Blog o nose

Do divadla často nechodím. Takmer sporadicky, alebo inak povedané, na výzvu. Tento mesiac sa mi ale zázrakom podarilo ísť do divadla už druhý raz. Ten prvý pokus som opísala vo svojom „historicky“ prvom blogu a radšej sa k nemu nebudem vracať (aby som nešla zvracať – to ten Cyrano, odvčera rýmujem, čo to dá :). Čo sa začiatkom mesiaca v mojom kultúrnom žití pokazilo, dostalo včera plnohodnotný reparát. Vidieť Cyrana z Bergeracu v podaní hercov, ktorých úžasné výkony nikto nemusí dokazovať na žiadnej pseudo post post moderne, bolo zážitkom. Z tretej rady som ozaj mala pocit, že som „hviezdam na dotyk“. Martin Huba, Janko Króner, Robo Roth, Marián Geišberg, Táňa Paufhofová a ďalší, ktorých by som mohla menovať, lebo si to zaslúžia všetci do jedného. Odpusťte, že spomeniem len tých, ktorí mi na pamätový displej naskočili ako prví.Cyrano a jeho nos. Aj ja mám ten svoj...síce nie až taký veľký, ale krivý je dostatočne. No počuť, ako sa dá vyzdvihnúť ten „dar v tvári“ (kompliment od istého ctiteľa – škoda len, že bol vtedy v opojnom opare) o niekoľko rokov skôr, určite by som ušetrila kopec času. Nepostávala by som pred zrkadlom s psychickou traumou z toho, že zboku vyzerám ako dobrá vykrivená zjazdovka, že ani náčelník Apačov by sa za mňa nemusel hanbiť a nevymýšľala by som teórie o tom, že chodiť by sa zásadne malo len „čelne“ a v žiadnom prípade nie zboku. Samozvaný komplex krivého nosa vôbec nemusel existovať, keby mi nejaká dobrá duša podstrčila Cyranove verše. Lebo veľký (a ja si poviem, že aj krivý) nos veľkého ducha značí. Viac Vám ale povie Cyrano a tak na záver z mojej strany len jedno: „bežte, kým ešte majú lístky, lebo je to dobréééééééé“.