Čo to znamená, keď chlap mlčí?

On je jeden z nich. Keď som ho začala vnímať inak ako bežného spolužiaka, bolo už neskoro. Odišiel. Do inej školy, na iné miesto. Síce sme bývali v tom istom meste, ale niekedy je aj malá dedina príliš veľká, ak sa niekto tam hore príliš dobre baví. A ten náš sa zabáva až až. Tuším sa stratil v nejakom labyrinte a zabudol si za sebou vliecť nitku, ktorá by ho vyviedla naspäť von. Alebo som si tú niť zabudla ja.Keď som už pomaly aj zabúdala, že existuje, zjavil sa a pripomenul. Na minútu, päť, desať. Prehodil pár slov, bol milý, usmievavý a mne sa podlamovali kolená. Jedno sa mu nikdy nedalo odoprieť – s každým svojím odchodom mi nechal dostatočne dlhý čas na rozmýšľanie. Včera ráno sa tomu hore po „sto rokoch" v labyrinte skrížili nitky. Išla som na školenie, autobusom, ktorým bežne nechodím. Nové tváre, nové okolie. Cesta taká poloznáma, „povedzte mi kde, a ja vystúpim“. Keď sa uvoľnilo miesto a môj boľavý chrbát zavelil „poďme si radšej sadnúť“, otočila som sa...a vtedy mi padol zrak na známu tvár, ktorá tam podľa mňa vôbec nemala čo robiť (hoci tým „votrelcom“ som bola ja)...Áno, ostala som v nemom úžase. Pozdravila som sa. Neveriacky, no s nadšením. Bez zaváhania som si sadla na voľné miesto pred ním a vedela, že najbližších pár minút je „našich“. Sedel tam. Na okuliaroch kvapky od dažďa. V obleku a kravate. Trochu vážnejší ako kedysi, keď mu v očiach ihrali tie mladícke šibalské iskričky. Teraz na mňa pozerala bezchybná tvár profesionála. A ja som si zase raz pripadala ako malá školáčka s priveľkou taškou na chrbte, s rukami opretými o popruhy a nohami nervózne prekríženými. Zaslzili mi oči. „Čo ty tu? Žiješ tu, bývaš, pracuješ? Šťastne vydatá?“A je to tu. Otázka, na ktorú stále nedokážem "správne" odpovedať. Mám kontrovať? "A ty? Šťastne zadaný, ženatý?" Nevidím obrúčku, no to dnes nič neznamená.A tak zo seba vypotím len „Nie. Čosi!“„Prečo?“A zas ma dostal. „Lebo sa asi ešte nezadarilo.“ Bože, som ja ale idiot! Píšem básničky, nekonečné slová a keď sa mám vyjadriť, vylezie zo mňa takáto odpoveď!!!Ticho. Prečo nič nevraví? Keď mlčí, tak svedčí? A vlastne...možno je to tak lepšie. Odišiel. Už zas. Neviem na ako dlho, viem len kam. Poprial mi pekný deň a vystúpil. Zanechal stopu na duši. A tú otázku...