Osud mi ukázal dlhý nos...

Aj naďalej by som si občas na teba spomenula, čo asi robíš, kde asi si, či ťa náhodou niekde nestretnem, či sa mi zase tak divoko rozbúcha srdce, že zo seba nebudem vedieť „vypotiť“ jednu súvislú vetu...A ak by som ťa náhodou ozaj stretla, rovnako by som sa zoširoka usmiala a úprimne sa tešila, že mi ťa osud privial do cesty a že sa nechám prekvapiť, aké to bude...A keď by si si vypýtal moje telefónne číslo, dala by som ti ho, lebo by som bola rovnako zvedavá, kto vlastne si a či ozaj zavoláš. A keď by si sa dva dni neozval, poslala by som ti nenápadnú sms, ktorú som ti chcela poslať už toľkokrát predtým „Dobré ráno, prajem ti príjemný deň."A keď by si mi zavolal, zdvihla by som a čakala na tvoj návrh, či sa stretneme.A keď by si ma pozval na kávu, išla by som. A keď by som videla, že sa cítiš rovnako fajn ako ja, bolo by som rada. A keď by si sa chcel stretnúť znovu, prijala by som. A keď by sa to tak zopakovalo niekoľkokrát, začala by som si myslieť, že ťa moja prítomnosť teší. A keď by si navrhol niečo viac, zaváhala by som.A keď by sa už to vzrušenie nedalo vydržať, podľahla by som.A keď by sa to zopakovalo niekoľkokrát, vrhla by som sa do toho znova a znova.A keď by si povedal, že ak sa namotám, musíme sa prestať stretávať, pozrela by som sa na teba s takou malou dušičkou...Lebo som si myslela, že ja dokážem zmeniť nezmeniteľné. Že ja som iná. Jedinečná. Hodná milovania a rešpektu. Hodná porušenia akejkoľvek dohody....nič by som nespravila inak. A ani nespravím.