Prečo sa to stáva nám dobrým?

Sedím v kresle a pozerám telku. Obvykle sobotné popoludnie pobehujem po byte s vysávačom alebo prachovkou, vešiam práve opraté veci a do toho mi hrá nejaká vypeckovaná hudba. Teraz mi zviera žalúdok, ledva dýcham a neverím vlastným očiam. Verejná prezentácia lásky, pohľad do súkromia, cukríkové vyznania. Na prvý pohľad nič neobvyklé. Veď takýchto príbehov je plný bulvár a aj v romantických filmoch sa to dobre predáva. Lenže teraz ide o mne blízkeho človeka, ktorý tiež práve sedí pred obrazovkou a konečne dostáva odpovede na toľko otázok. Že to nevie priamo od neho? Akože nie. Veď jej to akurát zdelil in medias res. A nielen jej. Celému Slovensku. Buď mu tri krát sláva! Čo by si robila ty, keby si bola na jej mieste?V telefóne neistý hlas a otázky. „Neboj, to prebolí. Aj u mňa to tak bolo.“ Po vojne je ľahko byť kapitánom. Odžila som si svoje a viem, že za nejaký ten piatok sa z toho dostane aj ona. Dovtedy mám dosť času na to, aby som polemizovala „prečo práve my?“ Prečo im vždy naletíme a potom sa navzájom ľutujeme? Prečo sme tak zaslepené, naivné, hlúpe, prečo si nedokážeme všímať jasné, do neba volajúce signály? Prečo všetko slepo ospravedlňujeme?Prepáč mi to, ale nebudem to už zaobaľovať do žiadnych metafor. Odpoveď znie: „Lebo sme fakt totálne naivky.“Keby som bola postavou v Matkinovej knihe, pravdepodobne by ma zaradil do skupiny jeho sestry, t.j. "inteligentná a pekná = pre chlapov príliš komplikovaná a nepoužiteľná". Prvú kategóriu potvrdili moje IQ testy. Do druhej sa sama nezaraďujem, ale s obľubou ma tam hádžu iní. To, že som komplikovaná a nepoužiteľná, som si už dokázala na mnohých prípadoch. Najskôr sa všetko javí super, úsmevčeky, zábava, trefná poznámka, nešikovné obliatie vínom a „mačovský“ ochranný inštinkt je hneď na svete. Ak sa na druhom rande začnem vyjadrovať o lepších nastaveniach v Outlook-u, správnom používaní prídavných mien v francúzštine alebo o lakovaní dreva, väčšina sa stiahne a už nezavolá. Tí odolnejší vidia dobrý cieľ na dobýjanie. Vzťah má šancu tak po prvú večeru, keď mi prihorí ryža v hrnci a situáciu nepomôže zachrániť ani prednáška o tom, že kuchyňa nie je moje teritórium. Nad kuchynským stolom sa objaví prízrak ich matky, sťaby mojej svokry, a mne je jasné, že svoj part som už dohrala.Ak sa ale nájde správny udatný princ na bielom koni, ktorý nacvičenou frázou dokáže zmiasť nejednu holubičku, môj mozog sa prepne na stand-by a už sa veziem. Na tom tátošovi, pochopiteľne. Nechcem im ubližovať. Možno vážne nie sme tak dobré, aby sme boli prvé, posledné, jediné. Viem, že okolo sa to hemží konkurenciou a že je už dosť úspech, že sme vydržali až po ďalšiu kolekciu jar/leto. Minimálne po jej počiatočné návrhy kdesi v krutej začínajúcej sa zime. Ale keď už to príde a ich opantá ďalšia „svetská krása“ s nekončiacimi nohami a diplomom z práve ukončenej vysokej školy, prečo sa ten mozog neprepne a nezareaguje? Princ sa zo začiatku konca ešte snaží byť šľachetným a charakterným. Vyberá si vhodný čas, zvažuje taktiku ústupu, dáva nám signály. A my mu slepo a bezhranične ďalej veríme, hoci nám už baba Jaga z vedľajšieho vchodu z kávy vyveštila nejaké čierne mračno. Veď je to len obyčajná káva, tak čo iné ako mračno tam chcela vidieť? Princove taktiky teda zlyhávajú. Je čoraz neistejší, čoraz viac sa nám vyhýba. Jeho múdri radcovia poradia pritvrdiť. Plán B. Už si o tom aj vrabce na streche čvirikajú (len my si myslíme, že vítajú jar). Kamaráti sú prehnane milí, volajú nám, my sa ich pýtame, oni odpovedajú a naopak. Ráno sa zobudíme, na obed najeme, večer si pozrieme správy a ďalší pekný deň je za nami. Až pokiaľ nezavolá.„Láska, mali by sme si dať pauzu. Neviem, ale nejako sa v poslednej dobe necítim práve najlepšie. Mám pocit, že..." „???“Tak si dáme pauzu. Ešte stále veríme, že princ je len prepracovaný zo svojich princovských povinností, samé tie plesy, večierky a tak ďalej... Ďalšie kolo: „Láska, vieš....prepáč.“„???“Tak sa rozídeme. Síce ani poriadne nevieme prečo, lebo tie titulky, čo hádže, nedávajú zmysel nám, ani našim najlepším kamarátkam, ani rodine, ani kaderníčke, ale....dobre. Láska bola, už nie je. V živote sa stávajú aj horšie veci. Zahĺbime sa do práce, na princa nemyslíme. Večer pred spaním sa nám ešte prebleskujú zostrihy scén a výhovoriek. Čo ak je za tým iná? „Kdeže.“ Veríme mu, veď to povedal tak jasne a bez zaváhania.Zapla som si televízor. Vedela som, že tam bude. A aj bol. Princ s veľkým P. „Ako sa volá tvoja priateľka?“ Čakala som na odpoveď. Vyslovil to meno a mňa oblial pot. Aj za ňu. Tak nech ti to vyjde. Neboj, ju si už lepšie postrážim, aby nikdy viac nenaletela na tebe podobných. Aby si našla rovnocenného partnera, ktorý nebude hľadať žiadne stropy...