Starší si to vždy vyžerie...

Mladšia sestra. Asi pred mesiacom sme si začali byť skutočne blízke. Hoci nás delí veľký vekový rozdiel, našli sme si k sebe cestu. Stala som sa jej dôverníčkou a úprimne som sa tešila, že sa radšej obráti na mňa ako na rodičov. Lenže kdesi nastala chyba. Ja som ďaleko a ona dospieva rýchlejšie, ako by sa mi páčilo. Prečo si pri tom pripadám taká bezmocná?Ja viem, ani ja som nebola iná. Tiež som chcela spoznať rôzne veci, pocity, ale prečo mám pocit, že som mala viac rozumu? Za mojich čias to také nebolo... Ako som z duše neznášala túto vetu, ktorú mi naši servírovali pri každom argumente, ktorý som na nich vytiahla. Nemohla som byť von dlhšie ako do desiatej, lebo „ja v tvojom veku“, nemohla som pozerať nejaký film, lebo „my v tvojom veku“, nemohla som toľko vecí, až to začalo byť prirodzené. Stačil jeden pohľad prísnych očí a môj príchod 5 minút po večierke bol posledný. Kde sa tá prísnosť stratila?Starší súrodenec je takým testovacím panáčikom. Rodičia si na ňom vyskúšajú povolenia, zákazy, detské hračky, knižky, dospelácke filmy, skúšky v škole a keď vidia, že uspeli, zrazu poľavia. Mladší sa už len vezú. Síce čelia porovnávaniu, ale predsa len sú už „overení“. Ak sa to podarilo pri prvom, podarí sa to aj pri druhom, treťom, alebo desiatom. Nie, nechcem tu kecať do výchovných metód. Skôr naopak. Ak sa história a gény opakujú, budem ako moji rodičia. A tak trochu rodičovský prístup hrám aj teraz. Dúfam, že mi to moja „malá“ sestra nebude mať za zlé. Len ju chcem uchrániť pred všetkými tými pádmi, ktoré ju ešte čakajú.