Toto sa mi stáva často. „Zamilujem“ sa do nejakej piesne a potom ju túžim počuť čo najčastejšie. Spája sa mi s príjemnými pocitmi, prináša radosť alebo upokojuje. Evokuje mi určitý moment, vôňu, náladu. Chcem, aby to nikdy nevyprchalo, aby bola taká stále, aby mi ju nekradli rádiá, aby nezovšednela tak, ako všetky pred ňou... Počúvam ju a viem, že sa to asi ani teraz nepodarí. Že ten moment a pocit predsa len časom pominie. Že ho pohltí skúsenosť a vedomosti. Keď ju raz dokonale spoznám, už nebude taká....jedinečná? Nepoznaná? Zaujímavá? Nová?A tak upadáme do zabudnutia. Zo začiatku sme všetci jedineční a nezabudnuteľní. Tak, ako tá pieseň, sprevádzame jeden druhého v našich myšlienkach - budíme sa a zaspávame, kráčame ulicou s hlavou v oblakoch... Nevieme sa toho nového nabažiť a nevieme si ani predstaviť, že by bol teraz radšej s niekým iným. Chceme ho len pre seba. Chceme ho čo najlepšie spoznať. Pri káve, v kine, na prechádzke. Rozprávať sa a spoznávať. Rozprávať sa a zbližovať. Prenikať pod oblečenie, prenikať pod kožu. A keď sa už dostaneme dosť ďaleko, zrazu príde ona - všednosť. Zrazu sa už poznáme. Vieme, čo tá osoba spraví s lyžičkou od kávy, ako ju položí na tanierik bruškom hore, ako si ráno učeše vlasy, ako drží tašku, keď kráča do práce. To všetko sú tie tóny našej obľúbenej piesne, to sú jej slová, ktoré vieme naspamäť.A tak hovorím – „Vitaj všednosť! Pokojne sa tu usaď a cíť sa ako doma.“Verím, že ma neopustíš ani keď už moje drážky budú obšúchané a nebudem hrať tak jasne a čisto ako kedysi...
