Komu prekáža moja samostatnosť?

Nastúpili sme do výťahu a ja som stlačila číslo poschodia, na ktoré sme sa mali vyviezť. Neuvažovala som nad tým, že by to „mal“ spraviť on. No prekvapila ma jeho reakcia: „Nemyslíš, že chlapom môže tvoja samostatnosť vadiť? Že ich to môže odrádzať? Tuším by si to nemala až tak preháňať.“Prvé dve otázky sa argumentovali ľahko. Mám predsa v rukáve hneď niekoľko príkladov, keď „im“ to imponovalo, lebo videli, že nie som nejaká pipenka, ktorá plače nad zlomeným nechtom. Pre tých chlapov som bola baba do voza i do koča, taká, čo ide na hokejový zápas a donesie naň koláčiky. Čo si kúpi byt a nemá problém vymeniť žiarovku v lampe bez toho, aby predtým musela obvolať štyroch kamarátov. Čo sa nahodí na večerný ples a netrvá jej to štyri hodiny...Lenže potom počúvam názory o tom, že chlapi asi fakt majú radšej tie naivnejšie, bezbranné, hlúpučké...problém je v tom, že takú viem zahrať, ale ozaj iba na krátko. Po chvíli ma omrzí špúliť pery, klipkať očami, vytŕčať hruď a točiť zadočkom. Chcem byť sama sebou. Od malička som bola tá „samostatná“ Milka. Časom sa to len jemne upravovalo, zlepšovalo alebo zhoršovalo. Vysoká škola na „ďalekom“ východe, pobyty v zahraničí na vlastnú päsť, prvé zamestnanie a reálny život so všetkými svojimi úskaliami. Na väčšinu vecí sama (hoci niekedy nedobrovoľne). Nemám to teda preháňať?Ako sa to robí?