Keď sa niet čoho chytiť...

Tak napríklad na to, aby si človek hneď zrána precvičil rovnováhu. Tá je životne dôležitá kdesi medzi dvoma schodíkmi a dverami. Zvrchu sa na teba tlačí vetrovka s ruksakom nejakého školopoviňáka a zospodu ďalší pritlačený zúfalec. Revízor by dnes ráno nemal šancu. Ibažeby mu ostatní cestujúci podávali lístky podobným spôsobom, akým si podávajú robotníci tehly na stavbe. Niekto bez lístka by si tak nejaký privlastnil a tváril by sa, že je všetko v najlepšom poriadku. Lenže o to teraz nejde. Si natlačený v dave a zúfalo vyberáša zákruty spolu so šoférom. Kopíruješ pohyb autobusu a ľudí vedľa teba, či presnejšie povedané, na tebe. Táto dnešná ranná scéna, ktorej aktérkou som sa stala i ja, mi pripomenula moje mladé časy, keď sme ako deti súťažili o to, kto sa vydrží celú cestu v autobuse nedržať. Bývala som na malom sídlisku, ktoré bolo od centra mesta vzdialené 5 autobusových minút a cesta sa v jednom mieste poriadne kľukatila. Práve to bol zlomový bod. Kto ho zvládol, bol hviezda. Samozrejme, že nás starší ľudia upozorňovali, aby sme sa správali slušne a chytili sa, lenže ani len netušili, akú robia chybu. Podľa mňa je to detské vystrájanie, ak sa drží v medziach, správne. Naučiť sa za mlada balansovať v autobuse je najlepším predpokladom pre budúce sa vozenie v tlačenici. Dokonca som toho názoru, že by sa to malo stať súčasťou telesnej výchovy – akási simulácia jazdy v autobuse s obmedzenými možnosťami „úchytu“. Lebo, veď čo sa za mladi naučíš, neskôr ako by si našiel. A potom sa nebudeš musieť zúfalo obzerať po najbližšej tyči, ale s pokojom angličana nahodíš nacvičenú polohu a ideš.