Hlavne nech je kam písať

Diár má v mojom živote už od nepamäti významné miesto. Boli časy, keď som cez zimné prázdniny sedela v detskej izbe za stolom a „smolila“ vlastný diárik z lístkov do malého karizbloku. Spojila som ich nitkou, na prvú stranu z tvrdého papiera nalepila čosi ozdobné a potom už len prácne vypisovala dni a mená.Potom nasledovalo obdobie rôznych dílerov, ktorí veselo rozdávali firemné diáre svojim známym a tak rodičia, každý zvlášť, niekoľkokrát doniesli podarované exempláre a v rodine začal boj o ten najlepší, najpraktickejší a najkrajší. V tom čase sa už moja úchylka dosť rozvinula a bola som nanajvýš vyberavá – najviac sa mi páčili tie z imitácie hladkej kože v tmavomodrej farbe, čo deň to jeden list (dole musel mať ten malý odtŕhací trojuholníček), nemenej dôležité boli informácie o menách, medzinárodných telefónnych číslach, či koľko kilometrov delí Bratislavu napríklad od Kodane.Ach, aké to boli Vianoce, keď som pod stromčekom našla svoj prvý diár z kože, na zapínanie, s perom a množstvom priehradiek. To bol diárový orgazmus. Lenže...aj taký diár čosi váži a moja kabelka mala čo robiť (o kriviacej sa chrbtici ani nehovoriac), a tak som prešla na drobnejšie, tzv. "školské" diáriky. Jeden deň predstavoval síce iba jeden riadok, ale na to, či mám dobrý alebo zlý deň, to celkom stačilo.Nebyť mojich pisateľských záchvatov, ktoré sa hromadili na najrôznejších papierikoch, zostanem pri tých drobných knižôčkach života dodnes. Ale nedalo sa a tak prišiel nevyhnutný posun do vývojovej fázy „každý diár sa zíde“. Tá sa ma v podstate drží doteraz. Spočíva v tom, že ľudia už o mojej fascinácii vedia, a tak každoročne dostanem tých diárov niekoľko. Keďže nemám to srdce ohrdnúť ani jeden, využívam ich všetky. Jeden malý mám na to, aby som mala kam lepiť tie krikľavé papieriky a odkladať lístky na obed. Jeden veľký, taký ten ozajstný denník a'la Bridget Jones mám ukrytý v šuflíku, a ak ešte večer dokážem udržať otvorené oči, opriem chrbát o stenu a píšem. Ďalší malý je tzv. záložný, keby sa tomu prvému niečo stalo. V práci sa mi každý deň nanucuje sofistikovaný Outlook, ale hoci je takmer dokonalý, nedá sa ohmatať, prelistovať a už vonkoncom nie vytiahnuť z kabelky u doktora. Teraz sa zase blížia vianoce a ja som náhodou v kníhkupectve zavadila o starý známy stojan. Už som sa videla, ako si vyberám, otváram, prezerám prázdne strany a predstavujem si, ako budú vyzerať zapísané. No načo sa zbytočne dráždiť. Možno niekto predsa len na mňa nezabudne a jeden mi podaruje. Aby som mala aspoň na papieri v živote jasno...