Áno, máte možnosť vidieť moju tvár. Nehanbím sa za ňu. Teraz už nie. Možno kedysi som žila v tieni škaredého káčatka, krajších kamarátok, krivého nosa, pieh, nepoddajných vlasov, ale to všetko sa každý rok stáva menej podstatným, až to napokon raz zanikne a zmení sa na prach. Preto sa pokojne pozerajte. To som ja „se vším všudy“.Dávam na vedomie svoje meno. Neuvažovala som nad tým, že by som niekde písala ako anonym, že by som svoje texty nepublikovala na tejto stránke, ale ukryla ich za kľúč dostupný len tým vyvoleným. To som ich rovno mohla nechať doma v zásuvke. No ja som sa rozhodla, že poviem „Tu som a volám sa Emília Andrejová.“ Rodičia mi to meno vybrali a dali aj s tým rizikom, že ho možno raz vyzdvihnem alebo ponížim. Už dávno viem, že si ho chcem nechať a že ho tak ľahko nevymením. A oni vedia, že sa ich snažím v ničom nesklamať.Píšem o sebe. O inom neviem. Nie sú mi blízke politické rozpravy, úvahy o budúcom smerovaní tejto spoločnosti, ani aktuálna situácia na blízkom či ďalekom východe, severe, západe. Na to majú bunky iní a ja ich za to obdivujem. Píšem o sebe, lebo si myslím, že sa poznám najlepšie. Píšem o veciach, ktoré sa s tým presvedčením spájajú. Každý večer ďakujem niekomu tam hore, že mám okolo seba „mojich“ ľudí, ktorí okolo mňa neprebehli, ale pristavili sa a nejaký čas so mnou ostali. Niektorí dlhšie, iní kratšie. To oni sú zdrojom inšpirácií a myšlienkových pochodov v mojej hlave. To im sú venované tie údery do klávesnice a hoci tými údermi možno trpí, ja konám s najlepším umýslom.Aj preto sa zas a znova vyzliekam... A viem, že nie som jediná. Že nás je veľa a tí, ktorých som si tu našla, mi dodávajú silu a chuť v tom pokračovať.
