Tým druhým dôvodom boli zaujímavé články o Vážskej cyklomagistrále a tak je rozhodnuté. Otázkou zostáva, kto sa pridá? Ako zvyčajne nesklame len Milan.
V polovici septembra vyrazíme vlakom z Košíc. S našim Náhodným dopravcom už za Kysakom meškáme viac ako 10 minút. No necestuj tým vlakom. Aby sme urýchlili plynutie času presúvame sa do reštauračného vozňa. Tam naozaj cesta ubieha rýchlejšie. Opäť sme potvrdili Einsteinovu teóriu relativity.
Na ďalší deň (sobota) máme naplánovanú trasu do Piešťan. Ideme po cyklochodníku popri Biskupickom derivačnom kanáli. Asfalt je takmer nový a po ľavej ruke obdivujeme kúzelnú divočinu popri Váhu, avšak samotný Váh uvidíme až v Piešťanoch.
Cestou sa zastavíme pri štrkovisku Dlhé kusy. Je tu krásne a úplne prázdno. Dáme si pivko a vypočujeme si neuveriteľný príbeh o kamarátovi výčapníka. Len včera tu boli spolu a v noci ho dobodali nejakí narkomani. Smutné a tragické.
Pokračujeme na juh. O chvíľku sme na okraji asi najznámejšieho kúpeľného mesta na Slovensku. Prejdeme okolo vyliečeného kamaráta, ktorý láme svoju barlu a mierime Kolonádovým mostom do kúpeľov. Tam už zosadneme z bajku a poprechádzame sa kúpeľným areálom. To celkom zapadá do môjho tohtoročného dovolenkového itinerára, keďže som predtým s deťmi navštívil najznámejšie české kúpele.
Pozrieme si aj centrom a pokračujeme k známej Sĺňave. Tam si dáme obedík v miestnom remeselnom pivovare a pokračujeme v ceste okolo vodnej nádrže.
Vrátime sa do Piešťan a ideme tentokrát po opačnom brehu Váhu. Cyklochodník končí pri golfovom areáli a pokračujeme po hrádzi. Po chvíli nás slnko a nedostatok vody už premáha, preto zamierime do najbližšej dedinky. Ale otvorený obchod nájdeme až po pár kilometroch.
Ja zostanem pri bajkoch a Milan ide do obchodu kúpiť vodu. Čakám asi 10 minút a už mám obavy, či Milan v obchode z vyčerpania neodpadol. V tom vyjde s dvoma fľašami v ruke (jedna už odpoly vypitá). Čo je, čo sa stalo? No bola pred nim jedna zhovorčivá pani a tá sa dala do reči s predavačkou. No čudujem sa, že ich Milan neprizabil alebo neposlal niekam do teplých krajín. Asi bol naozaj na pokraji síl...
Zastavíme sa ešte v dedinke môjho detstva Kočovciach a unavení sa vrátime do Nového Mesta.
V nedeľu ideme opačným smerom, na Trenčín. Opäť cyklochodníkom, aj keď miestami ešte nedostavanom, sa popri derivačnom kanáli dostaneme do mesta Matúša Čáka. A čo by to bola za návšteva, ak by sme nenavštívili aj hrad. No je to riadne do kopca, ale zvládneme to. Pozrieme hrad a vyštveráme sa až na Matúšovu vežu. Je tu prekrásny výhľad na mesto a v diaľke aj na Biele Karpaty a Považský Inovec. Studňu lásky Milan ohrdol a tak ju vynecháme.
V centre posedíme na terase a dáme si ľahký obed. Proste letná idylka. Váh znova obchádzame z opačnej strany ako sme prišli a ideme po prírodnej hrádzi a neskôr aj po ceste. Aspoň sa dostaneme pod Beckovský hrad. Keď pod ním vidíme zaparkované tie desiatky aut, radšej pokračujeme až do Nového Mesta. Konečne si pozrieme aj centrum a posedíme v tieni pri pivku. Ďalší pekný, aj keď pekelne horúci deň, je pomaly za nami.
Na tretí deň mám zatiaľ alternatívny plán. Buď vlakom do Žiliny a odtiaľ po cyklochodníku po Strečno a späť alebo blízky Čachtický hrad. Milan však navrhne tretiu možnosť. Čo tak Bradlo? Nemám námietky, tak narýchlo preplánujem. A v pondelok už sedíme vo vlaku - smer Myjava. Pri vystupovaní z vlaku ma postretne menšia žalúdočná príhoda a skoro sa pose... ešteže tam majú celkom slušné WC. Uff, bolo to na poslednú chvíľu, až som sa spotil... A to nás kopce ešte len čakajú.
Tentokrát ideme po cestách 2. a 3. triedy. Peklo začína na začiatku Brezovej pod Bradlom. Slnko už je vysoko a nás čakajú 4 km stúpania k Mohyle. Najhoršie je to spočiatku, kým vstúpime do lesa. Potom ideme už v tieni a aj stúpanie sa zmierňuje.
Mohyla Milana Rastislava Štefánika dominuje okolitej krajine. Je postavená z bielo skvejúcich sa travertínových blokov a jej autorom je významný slovenský architekt Dušan Jurkovič.
Ďalšiu trasu mierne pozmením oproti plánu. Moje skratky sú vo výnimočných prípadoch kratšie, ale o to horšou cestou. Milan napodiv nenadáva, pretože ideme lesom a to znamená v tieni. Chvalabohu.
Užívame si myjavské kopanice a sme ako na hojdačke. Chvíľu do kopca a hneď z kopca. A stále dookola. K príjemnej atmosfére končiaceho leta a stále vysokej teploty, nám k šťastiu chýbal už len defekt na Milanovom prednom kolese. Za neustáleho štekania psa ho opraví a o chvíľu sa už kocháme pohľadom na čachtický hrad. Nás ale momentálne viac zaujíma miesto na terase reštaurácie uprostred obce. A hlavne chladené pivo a k tomu niečo pod zub. Bože, ako hlboko sme klesli. Do Nového Mesta je to už našťastie len po rovine.
A to je všetko. V utorok ideme na vlak a po našich dobrých skúsenostiach zakotvíme rovno v reštauračnom...
Cyklovíkend hodnotíme vysoko kladne a pozitívne. Bolo to až na tú horúčavu, príjemné a po rovine. Väčšinou po cyklochodníkoch alebo teréne. A máme aj dôvod, prečo sa sem ešte vrátiť. Prešli sme len časť Vážskej cyklomagistrály. Celá vedie od Strečna po Hlohovec a jej približná dĺžka je 170 km.
Ešte jedno ponaučenie pre mňa. Keď idem na cyklodovolenku, je celkom zbytočné si brať iné oblečenie ako cyklistické. Tých niekoľko tričiek a nohavice som akurát tak vybalil do skrine a o štyri dni rovnako zbalil. Ale aspoň som nemal prázdny ruksak. Každý deň po výlete sme boli takí uťahaní, že sme sa z izby už nepohli a tak mi stačilo už len pyžamo :))
Toto leto bolo trochu nezvyčajné. Nebol som spoznávať svet, ale využil som ho na lepšie spoznanie našej krajiny. Znovuobjavil som krásne kúty Slovenska a stálo to za to.
Tak dobicyklovania priatelia a nech sa jeseň ešte vydarí.
