Po kontrole nastúpime do pohodlného vlaku, s väčším priestorom na nohy ako u nás na Slovensku.
O chvíľu nás hlásenie upozorní, že si opäť máme pripraviť lístky a pasy, nasleduje ďalšia kontrola. Na moje prekvapenie, aj keď som si presadol na iné miesto (v smere jazdy), sprievodca to prešiel s chladnou hlavou, to som teda nečakal. Do Jaroslavle je to približne 270 km a 3,5 hodiny vlakom. Väčšinou nekonečnou rovinou s brezami a mokraďami popri trati.
V Jaroslavli sadneme do autobusu, ktorý má smer približne k nášmu penziónu. Šoféra sa pýtam, kde je najlepšie vystúpiť a ukážem mu mapu. Po dlhšom študovaní mapy povie, že nepozná ulicu kam máme namierené a nevie nám pomôcť. Vyzerá značne dezorientovane na šoféra MHD a tak radšej zapnem GPS a spolieham sa na správnu intuíciu. Od stanice prechádzame takzvanou modernou časťou mesta poznačenou socialistickým realizmom. Budovy sú škaredé a spustnuté, okolie pôsobí neudržiavane. Až keď sa približujeme k penziónu v starej časti mesta, zrazu je všetko krajšie.
Jaroslavľ má okolo 600 000 obyvateľov a je jedným z najstarších ruských miest. V roku 2010 mesto oslávilo 1000 rokov od svojho založenia. Historické centrum, ktoré sa nachádza na sútoku riek Volga a Kotorosl, je zapísané na zozname Svetového dedičstva UNESCO. Tiež patrí medzi mesta Zlatého kruhu Ruska.
Po chutnom boršči a pelmeňoch ideme pozrieť najkrajšie pamiatky, mimochodom chrámov je tu 28. My navštívime Chrám svätého Iľju Proroka priamo na Sovietskom námestí. Je to prvý kostol postavený v meste. Poprechádzame sa parkami a aspoň obídeme okolo hradieb Spaso-preobraženského kláštora. Bohužiaľ od návštevy Kremľa (asi na mňa dýchol mráz z Kremľa) som nachladený a tak spomaľujem tempo a nikoho nenaháňam. Chlapci sú veľmi spokojní a kujú pikle ako ma v tomto stave udržať čo najdlhšie. Užívajú si dlhé posedenia v reštaurácii a mierne tempo.
Laco vymyslí návštevu múzea Einsteina. Albert Einstein tu vraj kedysi pobudol za účelom pozorovania zatmenia slnka. Múzeum je poňaté ako názorné a hravé vyučovanie princípov fyziky. Poväčšine sú tu rodičia s deťmi a my traja mladí s Lacom otcom. Skupinu sprevádza mladá a šikovná lektorka, ktorá vie deti aj nás zaujať. Predstaví všetko možné z fyziky a všetci si to môžeme aj vyskúšať, čo naplno využijeme. Doprial by som takéto múzeum v každom našom meste. Je to výborná pomôcka pri výučbe.
V nedeľu ráno, keď vyjdeme z penziónu ocitneme sa priamo uprostred natáčania akčného filmu, pravdepodobne mafiánskeho. Hneď nás upozornia, aby sme v tichosti obišli scénu.
Po výdatných raňajkách na izbe sa zbalíme, kufre necháme na recepcii a vydáme sa na prechádzku popri Volge k prístavisku. S dĺžkou 3 534 km je najdlhšou a najvodnatejšou riekou Európy, a vôbec najväčšou riekou sveta, ktorá nemá odtok do svetového oceánu.
Promenáda pozdĺž rieky je najkrajšou časťou Jaroslavle, kde stretávame množstvo miestnych na prechádzke, na bicykloch alebo behať. Loď nám vypláva až o dve hodiny a tak sa vyhrievame na slniečku a pijeme pivo a čaj. Lenivé nedeľné dopoludnie.
Po dvojhodinovej plavbe sa vrátime do mesta. Prechádzame parkom, kde prebiehajú oslavy dňa pobedy. Všade sú samí vojaci a deti hrajúce sa na vojakov.
Po obedo-večeri sa vraciame do penziónu, keď prechádzame Sovietskym námestím. Tu nás zaujme, ba až ohromí nácvik vystúpenia na oslavy 9.mája. Prenesieme sa v čase takých 40 rokov a v nemom úžase pozorujeme to odhodlanie a zanietenie v tvárach účinkujúcich detí aj dospelých. Až mám zimomriavky.
Chvíľu posedíme v penzióne a ideme ešte nakúpiť vodku a niečo zakušať na zavtrak do vlaku. Nakúpime v malom obchodíku a keď chceme odísť spustí sa obrovský lejak. Tak postávame okolo dverí a čakáme. V tom príde jedna z predavačiek za najstarším a najkrajším z nás a volá ho niekde dozadu. Laco sa s úsmevom na perách po chvíľke vracia a predavačka pozýva aj zbytok našej skupiny na návštevu zadnej časti obchodu. Zdali sa mi tie predavačky trochu čudné... A hneď aj máme vysvetlenie. Tá staršia milá pani oslavuje 60-ku. Hneď nám ponalieva vodku a ponúka pripravené pohostenie. Nesmelo sa ošívame, ale o chvíľu sa už družne zoznamujeme a pijeme vodku. Oslávenkyňa nahodí politickú tému. V jej hlase počuť výčitku, že prečo sme sa od nich (rozumej Ruska, azda aj Sovietskeho zväzu) odtrhli a pridali na západ (ku kapitalizmu). A že nás ľutuje, ako sa nám musí ťažko žiť. Pýta sa nás aj na zamestnanie a sama povie, že ako predavačky zarábajú okolo 300€. Pri informácii o našich priemerných platoch pohybujúcich sa okolo 1000€ zostane trocha zaskočená. Zaspieva nám aj ruskú pesničku a neustále nás vynukuje. Chlapci sa už aj ošívajú a modlia sa v duchu, aby prestalo pršať. Po chvíľke dážď ustane a my sa po vrúcnom vybozkávaní konečne dostaneme z obchodu. Bol to nečakaný, ale o to väčší zážitok, ktorý nám trochu priblížil život v Rusku.
A tak sme upevnili družbu medzi Slovanmi, aj keď kapitalistami zo Slovenska a občanmi Ruska.
Už nás čaká len presun taxíkom na stanicu a o pol dvanástej nastupujeme do vlaku. Tu nastáva ďalší veľký šok pre chlapcov, ktorý som im cielene pripravil. Hneď po nástupe nás ovalí puch vagóna. Cítiť spotené nohy aj podpazušia našich budúcich spolunocľažníkov, ako aj zbytky konzumovaných jedál. Vlak je na ceste už cez 20 hodín a my len pristupujeme. V ich očiach čítam zdesenie a keby pohľad vedel vraždiť, nedožijem sa konca dovolenky. Vybral som triedu plackartnyj, aby sa zoznámili s týmto „obľúbeným“ spôsobom prepravy v Rusku. Vo vagóne je aspoň štyridsať stupňov a do niekoľkých minút sme prepotení a mierne páchneme. Keď sa vlak pohne teplota klesne o krásnych desať stupňov a na smrad sme si už zvykli. Proste nastáva pohoda a mier. Našťastie máme vodku.
Ale takýto vagón má aj svoje výhody. Veľmi ľahko sa viete zoznámiť so spolucestujúcimi a nadviazať priateľsky rozhovor, bonusom navyše sú krásne a mladé spolucestujúce :))
Ráno sa budíme pohľadom na brezy a močiare... spomínam si, ešte stále sme v Rusku...
Mierime do Benátok severu, jedného z najkrajších miest Ruska, ale aj celého sveta. Do Petrohradu.
Ak ešte stále máte chuť a trpezlivosť dozvedieť sa, čo sme tam videli a zažili, dočítate sa v ďalšom pokračovaní.
