O ňom a aj o hlavnom meste Tbilisi sa môžete dočítať v predchádzajúcich dvoch častiach. Naša cesta sa uskutočnila týždeň po Veľkej Noci.
Prečo Chiatura? Zaujali ma články a hlavne videa, ktoré som našiel na webe. Je to tak trochu adrenalínový zážitok a k tomu kus krásnej gruzínskej prírody. Má to teda všetky atribúty, aby sme ho navštívili. Dohodli sme sa deň vopred s našim taxikárom na cene aj čase, kedy nás vyzdvihne pred našim guest houseom. Zobudíme sa o pol ôsmej a máme v pláne nákup raňajok a o deviatej odchod. Domáci nám poradí blízku pekáreň. Tam však o ôsmej (je pondelok, pracovný deň) majú len jeden druh pečiva, tak pokračujeme naivne v pátraní po niečom lepšom. Asi trištvrte hodinu sa prechádzame, ale všetko je ešte zavreté. Zrazu nás začnú sledovať tri psy a statočne sa nás držia. Hlavne si obľúbili Milana a ten je z toho nervózny. Ja sa len záškodnícky uškŕňam. Asi po pol hodine, keď pochopia, že nič nedostanú, konečne sa ich strasieme. Prídeme až na trh, ale tam ponúkajú len čerstvú ošklbanú hydinu a zeleninu. Milan sa rozhodne, že aspoň niečo teplé dá do žalúdka. Tak ideme na kávu. Ani Milan, ani ja ju nepijeme. Ale trvá na svojom. Objedná si kávu v prázdnej reštaurácii, dosť dlho čakáme. Ja sedím ako na ihlách, chcem raňajkovať a deviata hodina sa blíži. Milan si ma vychutnáva a ja si kladiem otázku - prečo sa ja s ním už toľké roky vlastne kamarátim :) Ale zase to s ním nie je až také hrozné a kávu vypije celkom svižko. Vrátime sa do tej prvej pekárne, kde už majú dva druhy pečiva. Tak si ich kúpime a pár krát odkusneme. Poučenie - vždy sa drž rady domáceho. Taxikár už čaká, ale vysvetlí nám, že on s nami dnes nemôže ísť, ale má náhradu.
Sadáme do staršieho mercedesu a tento šofér nie je vôbec zhovorčivý. Vraciame sa smerom na Tbilisi až do mesta Zestafoni, tam odbočíme doprava a vydávame sa smerom do hôr. Krajina sa začne meniť a my si vychutnávame krásne zelené kopce posiate malými usadlosťami. Stále sa čudujeme, ako sa tam domáci vedia dostať. Cesta je pomerne dobrá až na niekoľko sto metrový úsek šotoliny s veľkými výmoľmi. Vyzerá to tak, že sa tu pôvodná cesta zosunula a nechali to tak. Taxikár ide značne svižne a plná čiara, ani zákruty nie sú prekážkou pri predbiehaní. Každú chvíľu sú na ceste retardéry. Chvalabohu za ne, inak by šoféri nespomaľovali vôbec. Následkom divokej dopravy sú autá ošúchané a nárazníky preliačené. Nie je zvláštnosťou stretnúť autá úplne bez nárazníkov a tiež väčšina áut má popraskané čelné sklá.
Prvou zastávkou je Katskhi Pillar (stĺp), kde žije mních Maxime Qavtaradze už približne 22 rokov. Na vrchol skalného stĺpu vedie 40 metrový rebrík. Dole schádza dvakrát do týždňa, aby sa modlil so svojimi nasledovníkmi. Tí mu pomocou navijaku môžu hore posielať zásoby. Maxime sa stal mníchom potom ako sa vrátil z väzenia a rozhodol sa, že chce zmeniť svoj život. Katskhi Pillar bol užívaný Stylitmi, kresťanmi, ktorí žili na vrchu stĺpov, aby sa vyhli svetským pokušeniam. Hore môžu len kňazi a mladí muži z kláštora na úpätí útesu.
Keď sa vrátime na hlavnú cestu, taxikár sa chce vrátiť do Kutaisi, ale hneď ho zahamujem. On vraj dostal inštrukcie, že chceme ísť len sem. Asi mu to nejasne vysvetlil náš včerajší taxikár. Prehovoríme ho a zatočí do Chiatury. Do mestečka vchádzame z kopca a hneď sa nám naskytujú fascinujúce výhľady na mesto. Postupne klesneme k rieke Qvirila. Zastavíme pri stanici dvoch lanoviek. Stanica je značne zanedbaná. Pýtame sa na cenu, nie veľmi príjemná tetuška nám povie, že nasleduje hodinová prestávka. Sme sklamaní, ale o chvíľu nám povie, že ak sa do desiatich minút vrátime, môžeme nastúpiť. Ideme relatívne zachovalou modrou lanovkou na strmý kopec. Miesto skiel na oknách, má len železné pletivo. Cez jeden malý otvor si nahrám cestu smerom nahor.
Hore vystúpime na nie veľmi stabilne vyzerajúcej stanici. Ideme si obzrieť okolie, po chodníku kráčame pár sto metrov smerom k nejakým obydliam. Tam chodník končí a začína blato. Tak sa vraciame. Stretávame nákladiaky vezúce náklad, predpokladám mangánu. Sú tu aj nejaké schátrané budovy a voľne sa pasúce kravy. Lanovka už nepremáva a obsluha tam už nie je. Zmierujeme sa s tým, že hodinu počkáme. O chvíľu prichádza miestny chlapík a chce sa dostať dole. Prichádza aj obsluha a tak so šťastím ideme dole. Tentokrát sa pozerám smerom dole a nie je to príjemný pohľad. Milan mi ukazuje dve polohrdzavé skrutky z vnútornej strany kabíny, s poznámkou, že snáď to nedrží len na nich.
Prestávka stále trvá, tak sa ideme prejsť do centra. Všetko je tu také šedivé, obchody, ľudia aj budovy. No obchody, vyzerá to tu skôr ako na blšáku. Proste depresia ako vyšitá.
Chiatura je banícke mestečko, kde sa nachádza jedno z najväčších nálezísk mangánu na svete. Kedysi tu žilo až 30 000 obyvateľov, dnes už len 14 000. Sústava lanoviek bola vybudovaná v 50-tych rokoch za podpory Stalina ako najefektívnejší spôsob dopravy baníkov do práce, ako aj ostatných obyvateľov z mesta v údolí k bytovkám postavených v kopcoch. Len prečo ich tam vôbec stavali? Asi aby baníci mali blízko do práce?
Pozrieme ešte budovu divadla a vrátime sa k lanovke. Chceme ísť tou druhou, ktorá končí pod panelákmi. Stojí tu už zopár chlapov a čakáme na koniec prestávky. Lanovku máme pred očami a zvažujeme, či do tej hrdzavej škatule vôbec nastúpiť. Ale keď tak môžu cestovať domáci. Ideme nahor. Naskytujú sa nám nové výhľady na mesto. Tento koniec vyzerá ako obývaná Zádielska dolina. Pod nami je rieka, neskôr domy. Otvoria nám aj okienko, aby sme mohli fotiť.
Hore vystúpime a ideme smerom k panelákom. Stanica mohla kedysi vyzerať celkom obstojne. Stav panelákov však obstojný nie je, skôr by som ho označil za katastrofálny. Ten priamo nad lanovkou má veľa okien bez skla a otvory prekryté len doskami. Ideme ďalej okolo celkom opustenej budovy. Cesta je blatistá, žiaden chodník, nieto ešte asfalt. Voľne sa tu pasú svinky. Obídeme paneláky a naskytne sa nám ešte horší pohľad. Naokolo sú akési drevené kôlne a kurníky, pobehujú tu sliepky a všade je nejaký kovový odpad. Jedna bytovka vyzerá obývaná len z časti, na druhej sú aj satelity a vidno aj záclony na oknách. Zmocňuje sa nás nepríjemný pocit z prostredia. Pripadáme si ako návštevníci v ZOO a miestni sú tí za plotom. Ale veď sú to ľudia a takto žiť si veru nikto nezaslúži. Smutní sa vraciame lanovkou dole, tentokrát nám spoločnosť robia staršie ženy, ktoré idú do práce alebo za nákupmi do mesta.
Nemáme už ani chuť ďalej skúmať chudobu mesta. Sadneme do taxíka a ideme radšej do Kutaisi. Dočítal som sa, že lanovky majú začať tento rok rekonštruovať, tak sme to stihli tak-tak. V meste existujú ešte ďalšie trasy lanoviek, niektoré prechádzajú dokonca cez panelák. Najviac ma prekvapuje (?) a mrzí, že svoju jedinečnosť nevedia predať (v tom sa od Slovákov bohužiaľ neodlišujú). Veď za takýto mix industrializmu, krásnej prírody a adrenalínu by boli ochotní mnohí turisti zo západu aj zaplatiť. Nenašli sme žiadny obchod so suvenírmi, dokonca ani magnetkami.
Za taxík zaplatíme 80 GEL (32 €), čo je za približne 170 km a 6 hodín času celkom dobrá cena. Ideme sa najesť do včerajšej reštaurácie. Dáme si opäť niečo iné. Ja si dám čaj. Na moje sklamanie mi donesú čaj vo vrecúšku a k tomu ešte anglický, aj keď Gruzínsko je veľkým producentom kvalitného čaju. To už sa rozum zastavuje, aj do koňačiku mi tentokrát dajú toľko ľadu, že sa nedá ani vychutnať. Ešteže to jedlo je bezchybné a opäť veľmi chutné. Ideme sa ešte poprechádzať mestom, veď väčšinu dňa sme sa prevozili. Prejdeme sa ponad divokou riekou po Bielom moste. Z neďalekého parčíku ide lanovka, tak sa rozhodneme, že aj túto vyskúšame. Vedie do detského zábavného a oddychového parku s mnohými kolotočmi. Je to tu pekne upravené a z ampliónov hraje hudba, ktorá nás hneď vráti do detstva. Pripadá mi ako zo starých sovietskych rozprávok.
Vraciame sa do domu, pobalíme a ideme skoro spať. Vstávame o pol tretej v noci, o tretej má prísť taxi. Dohodli sme sa s ním ešte ráno. Uvedomím si, že nemám naňho ani telefón a čo ak nepríde. S týmito myšlienkami sa mi zaspáva ťažko. Milanovi radšej nič nehovorím, však keby niečo, ráno niečo vymyslíme. Vstaneme na budík a taxikár s dvadsaťpäť minútovým predstihom už na nás trúbi. Vonku leje, na letisko je to okolo 30 km, zaplatíme mu 30 GEL.
Letisko je moderné a má jednu super vychytávku. Čalúnené asi dvojmetrové sedačky určené aj na ležanie. Podarí sa nám dve miesta obsadiť. Postupne sa letisko zaplní, pretože v krátkom rozmedzí odlietajú tri lety. O trištvrte na šesť odlietame a po troch hodinách sme o siedmej (časový posun je dve hodiny) v Budapešti. Autobusom a metrom ideme na Keleti a o pol jedenástej nastupujeme na IC vlak do Miškolca. Tam stretneme na nástupišti smerom do Hidasnémeti kórejského cyklistu. Ide z Atén už 40 dní rovno za nosom, ako povedal. Teraz má namierené na Slovensko a do Poľska. Milan ešte prizná, že zabudol zabezpečiť odvoz z Hidasnémeti a tak telefonuje. Príde po nás ten istý kamarát, ktorý nás viezol v piatok. Navyše berieme aj mladého Macedónca z vlaku, ktorý sa vybral z Miškolca do Košíc, len si zabudol pozrieť, ako sa dostať odtiaľto. Má šťastie. Napriek zápcham v Košiciach nakoniec stíham vlak. O piatej poobede som doma.
Gruzínsko je krásna krajina ležiaca na pomedzí Európy a Ázie, Západu a Východu. A takéto pocity vo vás aj vyvolá. Častejšie máte pocit, že ste už v Oriente a nie v Európe. Ak sa sem ešte vrátim, rád by som navštívil aj dedinky priamo v horách a možno aj prímorské Batumi a nejaké kúpele. Je to taká exotika, ktorá je pomerne na dosah a môžeme sa tu cítiť bezpečne. A zároveň aj ako bohatí ľudia, ktorí za svoje peniaze dostanú príjemnú protihodnotu.
