A keďže vlakom ideme do Prahy, prečo si nepozrieť aj tú. Zo sedla bicykla sme ju ešte nepoznali. A dostal som ešte jeden „super“ nápad. V Čechách sú kopce len mierne a tak do tých južných Čiech nepôjdeme predsa vlakom, ale zvládneme to na bajkoch. No problem :)
Je 14. júl 2015 a my sa vezieme nočným vlakom do Prahy. Čo si pozrieť v Prahe, keď sme tu boli už toľkokrát? Odpoveď som našiel na portáli idnes v rubrike bývanie. Uverejňujú tam zaujímavé články o jednotlivých častiach Prahy. Vybral som Kampu a blázinec v Bohniciach. Ideme zatiaľ len dvaja, Filip ochorel a tak sa k nám pridá neskôr.
Ráno pred pol ôsmou sme na hlavnej stanici v stovežatej matičke. Zamierime najprv k Vltave na cyklochodník. Tam sa už vieme ľahko zorientovať a ideme ku Karlovmu mostu a na Kampu.
Kampa patrí vraj medzi najkrajšie mestské ostrovy na svete a preto si ju obzrieme zblízka. Prejdeme sa na malom námestí Na Kampe pomedzi stánky s rôznymi dobrotami a vyfotíme sa pri vodnom mlyne a na moste zamilovaných. Prechádzame rozsiahlym parkom a stretneme aj hrôzostrašné miminka. Túto časť Prahy si obľúbili aj známe osobnosti, bývali tu napríklad Jan Werich, Jiří Voskovec alebo Jiří Trnka. Soni to nedá a predsa chce ísť pozrieť aj orloj na Staromestskom námestí. Ja nie som nadšený, celou cestou musíme tlačiť kvôli davom turistov. Ale čo neurobím pre spokojné dieťa.
Popri Vltave sa dostaneme do Tróje, kde máme vyhliadnutý kemp. Ten nás milo prekvapil, milý a ochotný majiteľ a vybavenie na veľmi dobrej úrovni. Pravda nepatrí medzi najlacnejšie. Postavíme stan a ideme sa najesť. Na radu majiteľa ideme trochu ďalej z Tróje, kde sú nižšie ceny. Nakoniec nájdeme typickú sídliskovú reštauráciu v Kobylisiach a pochutnáme si na výbornom hovädzom gulášiku. Dáme si aj zavolať šéfkuchara, aby sme ho osobne pochválili a vylúdili recept. Objaví sa vyše stokilový chlap a nám je jasné, že on varí aj ochutnáva s láskou. Je zhovorčivý a ochotne nám povie aj recept.
Vrátime sa do kempu a o chvíľu pokračujeme k Vltave. Míňame vodácky areál a ideme smerom po prúde rieky. Až tesne pred hranicou Prahy a Stredočeského kraja zabočíme do Bohnického údolia. Dostaneme sa až do samého srdca starých Bohníc k statku Vraných. Ten reprezentuje tzv. sedliacke baroko, ktoré nás prenesie tak trochu už do južných Čiech.
Pokračujeme k hlavnej atrakcii – psychiatrickej liečebni. Bývala azda najznámejšou v Československu a tak si ju obzrieme zblízka. Ústav založili v roku 1909 a v tej dobe bol spoločne s viedenským najmodernejším a najväčším ústavom v Rakúsko-Uhorsku. Dokonca mali aj rovnakého architekta Václava Roštlapila. Jednotlivé pavilóny (budovy) sú rozmiestnené v rozsiahlom areáli s pekným parkom. Nachádza sa tu aj kostol sv. Václava a divadlo Za plotom. Pravdupovediac miestami to pôsobí až hrôzostrašne a trochu opusteno.
Akoby iný svet je sídlisko. Vidíme nezvyklo široké ulice, ktoré boli projektované na električkovú dopravu. Tá sa tu však nikdy nezrealizovala. Pri pohľade z centra Prahy rady dlhých a vysokých panelákov vytvárajú dojem akýchsi novodobých hradieb. Na základe toho vznikla v 70. a 80. rokoch mestská legenda, že pás sídlisk typu Bohnice vznikol ako bariéra pre prípadný atómový útok na hlavné mesto. A ešte jeden rekord. Na ulici Zelenohorská sa nachádza najdlhší panelák v bývalom Československu. Je dlhý 300 m a má 18 vchodov. V 400 bytoch tu žije približne 1000 ľudí, taká väčšia dedina. Stavba má 12 podlaží a nachádza sa tam aj najdlhšia chodba v českých panelákoch. Na tomto sídlisku sa natáčalo aj viacero filmov, napríklad aj Arabela. Scény, kde sa rozprávková ríša pod vedením princezny Xénie mení na modernú industriálnu zónu. Cez lesopark sa dostávame naspäť do kempu v Tróji. Cestou sa zastavujeme na krásnej vyhliadke, z ktorej máme Prahu ako na dlani.
No oplatí sa navštíviť aj takéto miesta, kde človek neočakáva niečo nezvyčajné. Opäť si pochvaľujeme bicykle, vďaka ktorým sa toho dá stihnúť za deň veľmi veľa a prešli sme necelých 50 km.
Ďalší deň sa vydávame smerom na juh. Prejdeme Stromovkou a centrom mesta. Tu je to najhoršie. Musíme ísť po ceste uprostred koľají električky a tvoria sa dlhé kolóny áut. Keď je už ľudí menej, radšej prejdeme na chodník a spustíme sa k Vltave. Držíme sa pravého brehu, prechádzame popod Vyšehrad, cez Podolí a Braník. Všade sú pekné cyklochodníky. Na moste Závodu míru prejdeme na ľavý breh a Vltavu opúšťame v obci Štěchovice. Tu začína prvé stúpanie a Soňa má prvé pripomienky k môjmu plánovaniu. Však ono ju to prejde.
Prechádzame cez obec Slapy, čo navodí dojem, že čochvíľa by sme mohli byť v cieli. No skoro, už len viac ako dvadsať kilometrov a niekoľko kopcov. Hlavy si zložíme v lesnom táborisku Nebřich. Po mierne náročnej etape s dĺžkou 57 km nás osvieži kúpanie vo vodnej nádrži.
Ako bude pokračovať putovanie Stredočeským krajom na juh? Môžete sa o tom dočítať v ďalšej časti.
