A ako správni pubertiaci si o mne pomysleli svoje. A keď už Západ, tak poriadny. Vybrali sme si Portugalsko. Spiatočné letenky sme kúpili už vo februári a stáli prijateľných 111 € na osobu.
Časť prvá - Porto
Štartujeme predposledný deň školského roku. Z Prešova ideme vlakom priamo do hlavného mesta Maďarska. Tam prestúpime na metro a bus 200 E a sme na letisku. Deti letia prvý krát, ale berú to pokojne. Máme to rozdelené na dve etapy. Prvá je do Milána (Bergama) a tam prestúpime na let do Porta. V Miláne sme skoro nechali Soňu. Podarilo sa jej stratiť občiansky preukaz. Zrazu za nami niekto kričí seňora, seňora a máva modrou kartičkou. Mala ho v ruke a zrazu zistila, že ho nemá. No mali sme šťastie. Večer o 19 tej pristávame v Porte. Privítajú nás a hneď dostaneme mapu mesta do ruky.
Navigáciu preberie Filip a spoľahlivo nás dovedie k ubytovaniu. Najprv si však kúpime Andante kartu a nabijeme jazdou do centra podľa zón. Odporúčame nakupovať priamo na letisku v info centre. Jednak vám tam vedia poradiť a jednak tam bola aj najmenšia rada (oproti rade pred automatom).
Porto je druhé najväčšie mesto Portugalska s približne 240 000 obyvateľmi. Mesto preslávilo známe portské víno. Historické centrum Porta – Ribeira, bolo zapísané na zoznam svetových pamiatok UNESCO v roku 1996.
Ďalší deň máme v pláne spoznávať mesto. Bývame priamo v centre, neďaleko zastávky metra Bolhao, preto pôjdeme pešo. Najprv ale raňajky. Ja so Soňou sa vyberieme na nákup, zatiaľ čo Filip ešte spí. Pretože sa radi túlame, zatúlame sa až na trh Mercado do Bolhao. Typická budova tržnice pochádza z roku 1839. Nájdeme tu stánky so zeleninou, kvetmi, rybami, suvenírmi aj portským. Nás ale ženie hlad a tak si kúpime tradičné miestne koláčiky Pastel de Nata (malé pudingové koláčiky posypané škoricou) a k tomu ešte nejaký veľmi sladký koláč s kandizovaným ovocím. Nákup dokončíme v supermarkete klobásou, pečivom a fľašou portského. Raňajky šampiónov ako sa patrí :)
Prejdeme popri slávnej kaviarni Café Majestic z roku 1921. Keďže ani ja a ani deti neholdujeme káve pozrieme si ju zvonku a iba zvedavo nazrieme. Pokračujeme k najslávnejšej a najkrajšej železničnej stanici v meste Sao Bento. Príbehy na stenách znázorňujú históriu Porta a celého Portugalska. Sú vyskladané z kachličiek (azulejos). Azulejos zdobí aj množstvo budov v meste, tým im dodáva osobitý kolorit a jedinečnosť. Žeby im s tým pomáhal aj náš bývalý predseda parlamentu, ktorý v 89-tom získal prax pri kachličkovaní kúpeľne? To len tak na okraj (malé politické okienko).
Ďalšou zastávkou je katedrála Sé postavená v 12. storočí v románskom štýle.
Klesáme úzkymi kľukatými uličkami k rieke Douro. Keď zbadáme most Louisa I. rozhodneme sa vrátiť a prejsť sa po ňom. Deti trochu zahundrú, lebo nás čaká veľa schodov. Výhľad z mosta však stojí za to. Kocháme sa pohľadom na najkrajšiu a najnavštevovanejšiu časť Porta - Cais de Ribeira a na druhej strane strmými brehmi rieky Douro a pohľadom na ďalšie mosty – Ponte de Infante a Ponte Maria Pia, na ktorého stavbu dohliadal sám Gustave Eiffel.
Most Ponte Luís I. patrí medzi najkrajšie priehradové oblúkové mosty na svete. Jeho výška je 45 m a jeho stavbu riadil Eiffelov kolega Théophile Seyrig. Pochádza z roku 1877 a v tom čase sa jednalo o najväčší oblúkový most sveta s rozpätím 172 m. Hornou časťou prechádza linka metra a chodník pre peších, spodná časť je pre autá a peších.
Na druhej strane mosta sme už v meste Vila Nova de Gaia, ktoré je známe svojimi pivnicami (caves) s portským vínom. Sú tu nespočetné možnosti na ochutnávku. My sa len prejdeme a ja sucho preglgnem, deti sú totiž zarytí abstinenti. Pozrieme si aspoň lode pri brehu so sudmi vína. Naspäť prejdeme spodným poschodím mosta. Prejdeme sa po Ribeire, aby sme nasali atmosféru a do mesta sa vyvezieme pozemnou lanovkou.
Je čas obeda a začneme sa rozhliadať. Voľba padne na miestnu reštauráciu. Je tu takmer plno a vyzerá to, ako keby sa zišli susedia a dlho spolu klebetia. Menu je len v portugalčine a majiteľka nevie anglicky. No proste ideálna šanca spoznať Portugalsko. Poprosí hosťa (tínedžera), aby nám preložil menu. Napokon si sadneme za jediný voľný stôl. Ja so Soňou si objednáme vyprážanú rybu (neskôr sme zistili, že tresku). K tomu je suchá ryža a hranolky. Filip si dá miestnu šunku so zeleninou a volským okom. K tomu polievka ako zo školskej jedálne, aspoň tak vyzerá. Ale chutí vynikajúco, identifikujem kel a mrkvu. K tomu ešte ľadový čaj a ja červené víno v 3 dcl krčiažku. Spolu za niečo vyše 17 € pre troch. To je Porto.
Zostáva nám síl už len na jazdu typickou električkou č. 22. Užívame si jazdu a ja asistujem sympatickej vodičke električky. Na konečnej si premiestni ovládaciu páku na druhý koniec električky a môžeme vyraziť. Celou cestou vyzváňa na ostatných účastníkov premávky. Ešte som nespomenul, že v Portugalsku majú chodci skoro vždy prednosť. Bežne sa prechádza cez prechod na červenú. My sa tomu rýchlo prispôsobujeme. Autá nám aj tak dávajú prednosť. Pred našim ubytovaním je tiež semafor a takmer vždy máme zelenú, proste chodec je tu kráľ!
Oddýchli sme si a tak si ešte pozrieme Praça da Liberdade, kde je aj mestská radnica. Do kopca ideme k Igreja e Torre dos Clérigos (76 m vysoká veža postavená v rokoch 1754–1763, najvyššia kostolná vež v Portugalsku). Nemáme už síl na výstup, teda okrem Filipa, ale prehlasujeme ho. Pozrieme si štýlový obchod s konzervami sardiniek, kus bratu za 7€. No nekúp to. No nekúpili sme. Potom park so súsoším. A viete aký je rozdiel medzi súsoším mužských a ženských postáv? Mužské postavy sú súsošie a ženské – súženie :). Prejdeme okolo budovy burzového paláca Palácio da Bolsa a vidíme aj Livraria Lello. Podľa the Guardianu ide o najkrajšie kníhkupectvo na svete a zrodila sa tu aj časť Harryho Pottera. Vznikli tu dementori a rôzne ďalšie temné postavy. Okrem toho sú čierne uniformy čarodejníckych študentov z Rokfortskej školy kópiou portugalských študentských kostýmov.
Na záver dňa sa ešte prevezieme metrom, podľa Filipovho želania, po moste Ponte Luís I. do Vila Nova de Gaia na konečnú.
Na ďalší deň ideme nakúpiť darčeky do tržnice a potom si to namierime k oceánu, okúpať sa v Atlantiku. Počasie však je tak akurát, na tričko a mikinu ... Chvíľu teplo, potom studený severný vietor. Takže každú chvíľu sa so Soňou obliekame a vyzliekame. Keby to nepostihlo aj Soňu, pripisoval by som to obdobiu prechodu, v mojom veku :))
Soňa si navyše zabudla plavky doma a tak sme museli kúpiť nové. Podozrievam ju, že cielene.
V oceáne si teda namočíme len nohy a trochu sa tu poprechádzame.
Po výdatnom, skoro hodinovom oddychu na izbe, sa ideme ešte prejsť mestom. Objavím ochutnávku vín. Deti si sadnú na lavičku a oddychujú s mobilom v ruke. Ja ochutnávam vína z rôznych oblastí Portugalska. No ideálne. Pokračujeme okolo Igreja de S. Nicolau a Igreja Monumento de S. Francisco.
Nemohli sme vynechať ani ochutnávku ďalšej typickej pochúťky – franceshinhy. Je to sendvič s viacerými druhmi mäsa – šunka, steak, klobása, mleté mäso, zapečené so syrom a v omáčke s pivom a paradajkami.
Soňa sa učila na gymnáziu španielčinu. Pre ňu sú Portugalčania trochu šušlaví. Niektoré slovíčka sú síce podobné so španielčinou, ale len v písomnej forme. Vyslovujú sa dosť odlišne.
Ešte jeden postreh. Pred našim ubytkom ráno rozvŕtali chodník a večer už bol zabetónovaný. To v Prešove rozvŕtali prechod pre chodcov v marci a už v máji bol hotový :( (
Čo sa nám páčilo na Porte? Ak bývate v centre, máte všetko na dosah pešo. Pamiatky sú relatívne blízko seba a úzke uličky sú malebné. Zaujímavá a jedinečná je výzdoba kostolov, ale aj domov azulejos (kachličkami). Pochutnáte si na miestnych špecialitách, hlavne tých sladkých a pre milovníkov dobrého vína je to raj.
Ako dopadne porovnanie z Lisabonom? O tom sa dočítate v pokračovaní nášho príbehu.
