Na cyklodovolenke zvykneme vstávať medzi pol ôsmou až ôsmou. Pobalíme sa a okolo deviatej raňajkujeme. Tentoraz nájdeme len zavretý bufet, tak zjeme každý po dve müsli tyčinky, ktoré máme pre istotu vždy v zásobe a môžeme vyraziť. Hneď úvod nám „spríjemnilo" viac ako trojkilometrové stúpanie. Ideme si každý vlastným tempom a na vrchu Soňu vždy počkám. Stihnem sa aj prezliecť, zrazu je mi akosi teplo :) a Soňa nikde, keď dorazí pýtam sa jej čo sa stalo. Nič, aj ona sa prezliekala. Začínajú tie typické české brdky. Tento výraz som počul od českých cyklistických komentátorov. Sú to také malé kopce, ale keď ich je veľa za sebou udolajú aj vola. Dve dedinky len obchádzame, ale tretia je už väčšia a uvidíme cukráreň. Pozývam Soňu na kráľovské raňajky, zaslúži si ich za to úsilie. A ani veľmi nerepce, čo za trasu som vybral, už ju to prešlo. Dáme si chlebíčky a za tým po dva veterníky, nech máme dosť energie.



Prechádzame malými útulnými dedinkami len s pár domčekmi, ale so zaujímavými názvami ako napríklad Záhradka, Dědkov, Loudilka a stále je to do kopca a z kopca. Prekvapuje nás koľko rybníkov sa tu nachádza a to ešte nie sme v južných Čechách.
Najhoršie je, že dnes je extrémna teplota okolo 37°C. Zazvoní mi telefón z práce a ja zastanem na okraji cesty. O chvíľu zistím, že asfalt podo mnou sa pomaly topí. Mám ho na celom plášti a prilepia sa mi naň malé kamienky. Irituje ma to ešte niekoľko dní, kým postupne poodpadávajú.


Okolo obeda sme už zmorení a Soňa si potrebuje oddýchnuť. Zastavujeme na okraji lesa, prestriem jej karimatku a na hodinu a pol si zdriemne. Ja zatiaľ plánujem ďalšiu cestu.

Okolo štvrtej poobede sa zrazu začne stmievať a prichádzajú ťažké mraky. Prechádzame práve cez Červený Újezd a zvažujeme, či neprečkať prichádzajúci dážď v autobusovej zastávke. Rozhodneme sa pokračovať. Buď to prejde alebo stihneme doraziť do ďalšej dediny. Sme len kúsok za dedinou, keď sa zdvihne také vetrisko, až Soňu zhodí z bicykla. A práve na tú nohu, ktorú si pred prázdninami vyvrtla. Rýchlo sa vrátime a búrku prečkáme v tej zastávke. Využijeme čas a najeme sa. Obchod je len na skok a už si vychutnávam dvadsať deka šunky a pivo k tomu, Soni stačí suchý chlieb. Ešte k tomu členku. Posledný deň školského roka, keď sa vracala domov s vysvedčením, pri vystupovaní z autobusu krivo stúpila. Odvtedy ju členok pobolieva. Ale je to tvrdé dievča a od cyklodovolenky ju to neodradilo. Vraví, že pri bicyklovaní ju to skoro nebolí, na rozdiel od chôdze. Ako hovoria bratia Češi - není to žádný párátko.







O pol siedmej sme konečne po 60-tich km v Tábore. Utáboríme sa v kempe Malý Jordán. Kedysi v minulom storočí (asi pred 30-timi rokmi) som sa tu zastavil na čundri s mojim dobrým kamarátom Otom. Opantala ma zrazu nostalgia. Večer je tu aj živá hudba, ale Soni sa akosi tancovať nechce, čím to asi bude?

Večer si tak pre seba vyhodnotím predošlé dva dni v úmornej horúčave a členitom teréne. Vyjde mi z toho, že ak chcem aby so mnou Soňa aj naďalej chodila na takéto dovolenky, musím zvoľniť. Preto ďalší deň naplánujem presun vlakom do Budějovíc.
Ráno pobalíme a ideme si pozrieť mesto.

Z názvu mesta Tábor, podľa názoru časti lingvistov, vzniklo všeobecné označenie pre vojenský tábor a neskôr aj stanový tábor. Mesto je predovšetkým známe vďaka husitskému hnutiu. My sa prejdeme Žižkovým námestím s krásnou budovou radnice a tiež priľahlými uličkami.





Kedže máme čas do odchodu vlaku, vyberieme sa aj k vodnej nádrži Jordán. Tá je najstaršou v Strednej Európe, bola založená roku 1492 a vznikla prehradením Košínského potoka. My si pri nej posedíme v tieni a oddýchneme.



Vlak príde celkom moderný a tešíme sa, že bez väčšej námahy budeme čoskoro v Českých Budějoviciach. Ale nebolo nám to súdené. O chvíľu počujeme hlásenie, že na trati je výluka pre spadnutý strom a v dedine Ševětín vlak končí a my máme pokračovať náhradnou autobusovou dopravou. Navyše začalo popŕchať. Máme obavy ako sa zmestíme do autobusu a či nás vôbec zoberú. Prichádzajú dva kĺbové autobusy. Ako tak sa natlačíme do jedného z nich a s nami ešte aj ďalší dvaja cyklisti. Spolucestujúci s tým nemajú žiadny problém a ešte nám pomáhajú uložiť batožinu. Sme naozaj milo prekvapení. Možno je to aj tým, že väčšinou sú to výletníci a trampi. Vystúpime pred železničnou stanicou a ideme hľadať naplánovaný kemp. No kemp, pripadá mi to akoby sme stanovali na školskom dvore. Sme tu sami, ale máme k dispozícii sprchu aj wc, bufet a krčmu. Je to vlastne športový areál s tenisovými kurtami, volejbalovým a futbalovým ihriskom. Navyše sme hneď pri Vltave a vedie tade aj cyklochodník do centra mesta. Ako spieva Vidiek – k šťastiu nám už nič nechýba.
Čo zaujímavé, teda okrem Budvaru, môžete vidieť v Českých Budějoviciach a ich okolí a kedy sa k nám konečne pripojí Filip? Dozviete sa už nabudúce.