Navyše kamarát Milan na Balkáne ešte nebol. Takéto zadania mám rád a s chuťou som sa pustil do zostavovania itineráru. Oslovili sme aj našich kamarátov Mareka s manželkou Janett.
Prvá cesta vedie do Záhrebu, slovenského hlavného mesta letnej dovolenky. Napriek tomu veľa Slovákov mu nevenuje pozornosť, veď leží vo vnútrozemí a to máme aj doma.
My sa prejdeme centrom okolo Katedrály Nanebovzatia Panny Márie, vystúpime po schodoch veže Lotrščak až po kostol sv. Marka. Najeme sa v starobylom centre, ochutnáme prvé balkánske špeciality a ceny jedla a piva sa nám zdajú porovnateľné so Slovenskom.
Druhý deň mierime do koncentračného tábora Jasenovac. Bol to jeden z najväčších koncentračných táborov v Európe počas WWII. Podliehal priamo správe chorvátskeho fašistického hnutia ustašovcov. Bol to vyhladzovací tábor, kde zahynulo viac ako 80 000 ľudí, z toho asi 50 000 Srbov. Iné zdroje však uvádzajú celkovo až 700 000 obetí.
Odtiaľ už je to len na skok do Bosny a Hercegoviny. Prvé čo nás zmiatne sú vlajky. Všade visia vlajky Republiky srbskej a tie sú podobné tým ruským (červená-modrá-biela versus biela-modrá-červená), navyše sú zavesené zvislo...
Zastavíme sa v hlavnom meste tejto republiky v Banja Luke, kde zmeníme načierno prvé kilometre. KM = konvertibilná marka, v bankomate sú nehorázne poplatky a neďaleko číhajú miestni veksláci. Spomenieme si na staré „dobré“ časy vekslákov. Zistíme, že aj v dobre vyzerajúcej reštaurácii je pre nás jedlo za cenu menu v Košiciach a benzín o 25 centov lacnejší. Hneď si to tu zamilujeme.
Prichádzame do cieľa dňa, mestečka Jajce. Už pohľad z hlavnej cesty stojí za to. Mesto bolo založené v 14. storočí ako hlavné mesto vtedajšieho Bosnianskeho kráľovstva. Ubytujeme sa a chceme sa ísť osviežiť do riečky Pliva. Podľa domáceho je pláž menej ako kilometer od nášho ubytovania, ale po 15 minútach a krkolomnej prechádzke po hlavnej ceste to vzdávame. Podľa mapy je to minimálne ešte ďalší kilometer a pol....
Tak sa osviežime len chladeným pivom a Pelinkovacom (bylinný likér) a vydávame sa k top miestu, pre ktoré sa Jajce dostalo do môjho hľadáčika. To je vodopád uprostred starobylého mestečka. Zhora si ho môžete pozrieť zadarmo, ak chcete ísť bližšie zaplatíte 8 KM. Ja s Janett idem k vodopádu, zbytok posádky rovno na pivo. Stálo to za to, sme mokrí a uchvátení zo sily vodopádu. V cene je aj miestne múzeum. Ešte sa prejdem po pevnosti a v diaľke počujeme volanie Muezína k modlitbe.
Tretí deň sa najprv zastavíme pri neďalekých vodných mlynoch – Mlinčici. Je tu niekoľko malých, drevených vodných mlynov, ktoré kedysi slúžili miestnym farmárom. Miesto a celá scéna vyzerá ako z rozprávky.
Pokračujeme najobťažnejšou etapou (aspoň si to myslím, ale ďalší deň to prekoná) do Mostaru. Prechádzame mestom Bugojno, kde môj najlepší kamarát zo strednej a vysokej školy bol na misii. Prechádzame komplikovanými horskými priechodmi s krásnymi výhľadmi. Marek & Janett sa starajú o moju pohodu vodiča a zabezpečujú mi 2x denne prísun kávy, aby som bol v prevádzky schopnom stave. Milan sa stará o navigáciu a hlási mi náročné zákruty v predstihu. Takže skoro celú cestu počúvam. Pravá 90, ľavá 180 a tak dookola. To je Bosna, krásna na výhľady a náročná na šoférovanie. Ale nesmierne ma to baví s dobrými priateľmi...
Mostar je pre mňa vyslovené sklamanie. Všade veľmi veľa ľudí a ledva sa predierame starými uličkami. Keď som tam bol naposledy v roku 2012, bolo ich tam o 80% menej.
Poteší ma len dobrý jahňací šašlik v reštaurácii a pohľad na Stari most. Čo píše Andrej Bán:“ Je to predovšetkým mesto, kde v 90. rokoch bojovali najprv Bosniaci a Chorváti proti Srbom, aby potom Chorváti otočili zbrane proti dovtedajším spojencom. Kto dnes kráča po (obnovenom) Starom moste, mal by vedieť, že za vojny dal príkaz na jeho zničenie chorvátsky generál Slobodan Praljak – v novembri 2017 potom priamo pred zrakmi sudcov v Haagu vypil ampulku s jedom a zomrel.“
Pokračujeme do Sarajeva. Tu ma neprekvapí zápcha v meste (to sme zažili aj pred 11 rokmi), ale parkovacie miesto u nášho ubytovateľa. Je to garáž, tak nadimenzovaná na Zastavu (malé juhoslovanské autíčko), nie na štandardné auto súčasnosti. Ja som si ani netrúfol zacúvať, zhostil sa toho Milan. Akurát že, keď sa dostal do garáže potreboval by strešné okno, aby mohol vystúpiť...
Najprv sme posedeli s veľmi príjemnými domácimi a potom pozreli historické centrum. Prešli sme sa Baščarčijou a skonštatoval som, že sa to tu tiež značne zahustilo turistami.
Ráno vyrážame podľa mapy.cz. Hneď na úvod mi spôsobia stres, prechádzame uličkami, kde by som ani bicyklom nešiel, sú strmé a úzke. V jednej z nich sa zasekneme a všetci spolucestujúci musia vystúpiť, aby som vôbec vyšiel do strmého kopca, navyše musím prudko odbočiť do prava. Opäť sa Milan vyznamená ako dobrý navigátor a podloží pod pravé koleso tehlu, aby sme vôbec vybrali zatáčku do prava. Mesto je úspešne za nami a krásny deň pred nami, aspoň si to myslíme.
Prídeme do Foče. Citujem z článku Andreja Bána: „Slávna mešita Aladža z roku 1549, počas vojny v 90. rokoch zničená, je už síce opravená, pôsobí však ako pamiatka zo zoznamu UNESCO, nie ako živý stánok Boží. Na jednom z náhrobných kameňov na nádvorí je menný zoznam 74 obetí masakra z roku 1992. Najstaršia zabitá pani mala 96 rokov.“
A teraz nasleduje majsterštik navigácie mapy.cz. Cieľom je Višegrad. Najprv sa mi zdá, že cesta za dedinou sa dosť zásadne zužuje, ale potom prechádza do šotoliny. Tu mi malo dopnúť - vráť sa, no nedoplo. Však navigácia stále ukazuje, že môžeme ísť 90-tkou, aj keď reálna je maximálne 20-tka. Navyše o 6 km je križovatka a tam sa to zlepší. Po ceste vidíme obydlia, ale po križovatke sa nič nemení a šotolina pokračuje. Občas stretávame aj auto. Najbližšia križovatka je 25 km. Cesta je čoraz náročnejšia, ale to dáme. Vidíme popri lese značky o mínových poliach a musíme cúvať, lebo oproti ide ťažký nákladiak s naloženým lesným strojom. Šťastne to dopadlo a prichádzame k mostu Mehmeda Pašu Sokoloviča zo 16. storočia vo Višegrade.
Ideme si aj pozrieť Kusturicov projekt mestečka Andričgrad (na poctu juhoslovanskému spisovateľovi Ivovi Andričovi). Odchádzame sklamaní, nepáčilo sa nám, chýba tomu atmosféra časov, ktoré kamenné stavby prezentujú.
Dnešným cieľom je Srebrenica a môžeme dlhšou alebo kratšou cestou okolo národného parku Tara. Akosi mi uniklo, že tá kratšia vedie cez Srbsko... a sme dosť prekvapení, keď po 20 km sme zrazu na hranici. Je to však pomerne rýchle, len zrazu ďalšia závora. To čo je? Pred ňou chlapík s hŕbou bankoviek v ruke. Vyberá vstupné do národného parku. Dináre ešte nemáme, ale dá sa platiť prakticky akoukoľvek menou. Nazbierame nejaké drobné a dáme mu necelé 2 eurá. Je spokojný, však žiadny bloček nevydáva.
Cesta NP Tara je pekná, ale zanedlho sme opäť na hranici. Tentokrát je na moste cez rieku Drina na križovatke v tvare T. Colníci sú trochu nevrlí, asi nechápu, čo toľko kľučkujeme medzi 2 krajinami. Ale šťastlivo sa dostaneme opäť do Bosny. Už len milión zákrut a unavení prichádzame k nášmu ubytovaniu v rodinnom dome v Srebrenici.
Dnes nás hneď zrána čaká najsmutnejšia zastávka našej cesty - Pamätník obetí masakru v Srebrenici. Dodnes identifikovali vyše 8 300 obetí - moslimských chlapcov a mužov. Masaker je považovaný za najbrutálnejší vojnový zločin na území Európy od konca druhej svetovej vojny. Masové vraždy vykonávali vojská Republiky Srbskej pod vedením generála Ratka Mladiča.
Ešte posledná káva v Bosne a už pokračujeme do Srbska. Ideme po diaľnici vonkajším okruhom Belehradu a smerujeme k pevnosti Golubac na mieste, kde Dunaj vniká do tiesňavy Železné vráta. Pevnosť je prvýkrát pripomínaná v historických dokumentoch z rokov 1335. Posledných 90 km do dedinky Tekija je nádherná vyhliadková jazda po brehu Dunaja s občasnými tunelmi.
Čaká nás prvý oddychový deň, keď sa na jednom mieste zdržíme až 2 noci. Dôvodom je plavba po Dunaji k úžine Železné vráta, ktorá je najmohutnejším prielomovým údolím v Európe. Rieka Dunaj tu prerezáva masív Banátskych Karpát a prevádza svoje vody z Panónskej do Valašskej nížiny. Tvorí hranicu medzi Stredným a Dolným Dunajom a štátnu hranicu medzi Srbskom a Rumunskom. Pozdĺž oboch brehov sa rozkladajú rumunský Národný park Železné vráta a srbský Národný park Djerdap. V najužšom mieste dosahuje Dunaj šírku len okolo 150 m a hĺbku až do 100 m.
Opúšťame Srbsko a prvou zastávkou v Rumunsku je múzeum Železných vrát v meste Drobeta – Turnu Severin. V múzeu je okrem histórie regiónu prezentovaná aj krátka história Rumunska. Oplatí sa tu zastaviť.
Večer sa už prechádzame po Curtea de Arges, ktorý je východzím bodom na Transfagarasan. Zažívame ale veľké sklamanie. Domáca nám oznámi, že zajtra je cesta uzavretá kvôli triatlonovým pretekom... Tak sa rozhodneme, že pôjdeme pozrieť aspoň priehradu Vidraru. Asi 4 km pod ňou už musíme odstaviť auto, takže to bude celkom príjemná prechádzka. Ja sa cestou odpojím od pomalších kamarátov a už vidím, že skupinka turistov pozerá zaujato do lesa. Je to moje prvé stretnutie s medveďmi vo voľnej prírode. Z diaľky na to dozerajú 2 policajti v aute. Zrazu sa medvede vydajú smerom k nám, tak radšej zrýchlime krok. Kamaráti medvede nestretli, ale zastavila sa pri nich sanitka a upozornila ich na medvede už na druhej strane cesty. Zato sa k nám pripojí túlavý pes a sprevádza nás až po priehradný múr. Tam sa pripojí k ďalším svojim kamarátom.
Cestou dole mi príde varovanie na mobil, aby sme nevychádzali z domu, pretože sa tu pohybujú medvede a o pár minút ich aj stretneme. Našťastie sú na druhej strane potoka, ktorý má hlboké kamenné koryto. Nakoniec to bol celkom dobrý „náhradný“ program. Prejsť sa po Transfagarasane pešo sa vám len tak nepošťastí, pretože premávka tu býva celkom hustá. Je to jedna z najkrajších vyhliadkových ciest v Európe.
Aby sme dnešný deň ešte viac naplnili, vygooglil som UNESCO pamiatku kláštor Horezu. Máme ho po ceste do Novaci, východiskového bodu pre prechod Transalpinou.
Posledný deň vstávame zavčasu, čaká nás dlhá cesta domov, ale najprv horský prechod Transalpina. Stúpame asi 30 km na dvojke, občas trojke až do najvyššieho bodu (cca 2 132 m.n.m.). Často zastavujeme a fotíme, veď kvôli tomu sme tu. Potom dlhou dolinou a lesom až na koniec tejto cesty DN67C, do mesta Sebes. A to už máme domov len nejakých 560 km....
Na Balkáne som bol už niekoľko krát, vždy ma niečím milo prekvapí, aj naštve. Tentokrát sa nám najviac páčila divoká a krásna Bosna a Hercegovina a svoju dobrú povesť potvrdilo Rumunsko. Sklamalo nás trocha Srbsko, ale Železné vráta sme si užili. Výlet sme uskutočnili koncom augusta 2023 a celkovo sme autom prešli za 9 dní 3 100 km.
