Asi preto, že som sa tak tešil. V tejto nadmorskej výške je to ale normálne, veď sme prechádzali cez Fagarašské pohorie vo výške okolo 2 000 metrov.
Výstavba tejto cesty s označením DN7C začala v roku 1969 na podnet rumunského diktátora Nicolae Ceausescu. Pri výstavbe vraj zomrelo okolo 40 ľudí. Transfagarasan má dĺžku cca 90 km a nachádza sa medzi obcami Cârțișoara a Arefu a v tomto smere sme ju aj absolvovali.
Zo Sibiu sme vyrazili skoro ráno a už pred siedmou sme začali stúpať. Soni (dcére) začalo byť zo zákrut nevoľno, tak sme išli pomaly a často zastavovali. Cestu sme si aj tak chceli vychutnať a hlavne odfotiť tie nádherné výhľady.
Ako som už spomínal, počasie nám neprialo a začalo popŕchať. Keď sme sa blížili k vrcholu prišla aj hmla. Na najvyššom bode cesty sme prechádzali okolo jazera ľadovcového pôvodu Balea (2 034 m.n.m). V blízkosti je aj veľké parkovisko a stánky so suvenírmi. Zastavili sme vystúpili z auta a hneď sa aj vrátili. Začalo silno liať. Bolo mi do plaču. Čo už musíme sa sem ešte vrátiť (a pridáme aj prechod cez Transalpinu). Chcem to vidieť za jasnej oblohy, ako na týchto obrázkoch z netu. O niekoľko sto metrov sme prešli tunelom a za ním už bolo počasie o čosi lepšie. Nelialo a hmla trochu ustúpila. Tak sme aspoň čo-to odfotili a pomaly začali klesať.
Cestou sme stretli kone, ktoré nám skoro strčili hlavu cez otvorené okno do auta a aj cyklistov. V jednej zatáčke dokonca kempovali turisti. Aj keď nám to celkom nevyšlo podľa predstáv, prechod cez najvyššie pohorie Rumunska bol pre nás veľkým zážitkom.
Cesta sa postupne vyrovnala a o niekoľko kilometrov sme sa dostali k priehrade Vidraru. Tá bola v čase dokončenia (1965) piatou najväčšou európskou priehradou. Nad hrádzou stojí pamätník elektriny, obrovská oplechovaná socha Prométhea. Podľa nášho skromného názoru nie veľmi vydarená.
Asi o tri kilometre ďalej sa na kopci týčia pozostatky skutočného Draculovho hradu Poenari. V tento deň nám počasie naozaj neprialo, len čo sme zastavili, začalo opäť silno pršať. Nebol vhodný čas na výstup po 1 480 schodoch k hradu. Hrad Poenari bol postavený v 13. storočí vládcami Valašska a v roku 1459 Vlad III. Dracula prevzal hrad do svojích rúk. Nechal ho zrekonštruovať, dnes sú z neho bohužiaľ len ruiny, ale je to skutočne autentické miesto pre všetkých fanúšikov Draculu. A navyše vraj tam aj v noci straší.
Cestou stretávame typické rumunské vozy ťahané koňmi naložené takou kopou sena, že cez ne nie je nič vidno. Väčšinou však na vrchu sedí chlap, ktorý vás znaviguje kedy ho možno bezpečne predbehnúť. Pokračujeme smerom na Brašov cestami rôznych kvalít. Chvíľami to bola panelová cesta, kde sme mali pocit, že sa nám autá už-už rozpadnú.
Na dnešok nemáme zabezpečené ubytovanie, ako hovorí Soňa trochu dobrodružstva nezaškodí. Keď sme sa začali po niečom obzerať, zaujal nás penzión uprostred panenskej prírody, asi 40 km pred Brašovom. Cena ubytovania bola 12 € za osobu a to sa nám majiteľ ospravedlňoval na vyššiu cenu kvôli tomu, že zostaneme len na jednu noc. Penzión bol zrekonštruovaný a pekne zariadený. Ponúkol nám aj stravu a tak sme si dali polievku. Predložil nám aj ponuku domácich výrobkov, pretože pri penzióne bola aj farma. Chovali tam kravy a ovce a iné domáce zvieratá. Dohodli sme sa, že k večernému posedeniu sa nám hodia nejaké syry a bryndza.Ja som bol poverený výberom. Majiteľ ma zobral do výrobne, kde mi z každého druhu dal ochutnať. Ja som mu ukázal koľko nám má z vybraného syra odrezať. Všetko starostlivo zvážil a spočítal. Na konci ešte odporúčal na ochutnávku víno, rovno nalial asi dvojdecový pohár. Bolo vynikajúce tak som zobral 2 litre. Nakoniec ešte prišlo aj na aperitív, čučoriedkový likér. Bol sladký a na dne bolo ešte veľa čučoriedok. Po ochutnávke som tiež fľašu zobral. Keď som „nákup“ doniesol aj ostatným členom výpravy, začali sme hneď s hostinou.
Dookola to vyzeralo ako na lazoch. Krásna príroda a sem tam nejaký dom. Po malom pohostení sme šli na prechádzku, aby nám vytrávilo. Boli sme veľmi spokojní ako sme nakoniec dopadli s ubytovaním. Povedali sme si, že si tu vieme predstaviť aj týždenný pobyt v lone prírody a s domácou poživňou.
Raňajky nám servírovali na dvoch veľkých drevených denkách. Boli obložené syrom, slaninou, klobáskou, vajíčkami a inými domácimi fajnotami. K tomu paprika, paradajky, cibuľa a chlieb. Deťom sa rátalo čerstvé mlieko od kravičky. Za stravu (polievka, nákup syrov a vína a raňajky) sme doplatili asi 5 € na osobu. Takto nejako si predstavujeme raj na zemi.
A prečo Eko Bio hotel? Majiteľ nevedel po anglicky a tak nám s komunikáciou pomáhal iný hosť (z Bukurešti). Zato však pri každom jedle zdôrazňoval, že je to bio a eko. Po osobnej skúsenosti, sme nemali dôvod o tom pochybovať.
Pokračujeme po stopách Draculu na jeho hrad Bran a ďalej do Brašova, ale o tom sa dočítate v ďalšej časti.
