Staré maurské mesto v roku 1147 dobyl prvý portugalský kráľ Afonso Henriques a väčšinu budov zničil.
Časť tretia - Sintra a Atlantický oceán
Deti budím pred ôsmou, aby sme toho dnes stihli čo najviac. Nie je im to veľmi po chuti a tak tu máme menšiu medzigeneračnú krízu. Niežeby protestovali, ale celý deň veľavýznamne mlčia.
Kúpime si celodenný lístok na mestskú dopravu, ktorý zahŕňa aj prímestské vlaky (10,15 €). Potom hľadáme stanicu odkiaľ ide vlak do Sintry. Máme šťastie, sadneme a o niekoľko minút odchádza. Cestou vidíme časti a predmestia Lisabonu a len čo sa nám zdá, že veľkomesto skončilo, vystupujeme v Sintre. Ak nevieš kadiaľ ísť, choď za davom. Tejto múdrosti sa držíme aj my. Prechádzame okolo pôsobivej mestskej radnice, ďalej po okraji chodníka sa práve rozkladajú malé stánky s umeleckými predmetmi. Od šperkov, kabeliek až po umelecké fotografie.
Zbadáme symbol Sintry - Palácio Nacional de Sintra, ktorý bol od 15. do 19. storočia obývaný kráľovskou rodinou. Jeho kužeľové veže pôsobia trochu čudne a pripomínajú komíny. My pokračujeme smerom do centra. Zastavíme sa na malé raňajky a vstúpime do parku Merendas. Tu nás čaká menšia, asi hodinová túra k maurskému hradu. Spočiatku prechádzame krásnymi záhradami po kamennom chodníku. Postupne sa nám naskytujú krásne výhľady na mestečko a okolie, v diaľke s oceánom.
Čím sme vyššie, tak je terén náročnejší a stúpame strmšie. Je horúco a chceme ísť aj k oceánu. Rozhodneme sa preto navštíviť len hrad a palác Pena vynecháme. Viem, že to budeme ľutovať, ale viac síl už niet.
Najstaršou architektonickou pamiatkou Sintry je Maurský hrad (Castelo dos Mouros), postavený v 8. storočí na svahoch pohoria Serra. Jeho väčšia časť bola zničená v 12. storočí. Zachované zostali štyri veže, cimburie, časť románskej kaplnky a stará maurská nádrž. Hradby sú rozsiahle a pekne udržiavané. Okolo sú parky. Filip poznamená, že aj na Slovensku máme takéto pamätihodnosti, len ich nevieme takto „predať“.
Z hradu zídeme rovnakou cestou do mestečka, sadneme na vlak a vrátime sa do Lisabonu. Metrom sa presúvame na inú vlakovú stanicu Cais de Sodré. Odtiaľ sa odvezieme do mesta Cascais, konečne sa okúpať v Atlantiku. Cestou už vidíme pláže, ale vezieme sa až na konečnú. Keď bolo toto miesto dobre na oddych kráľom, bude aj nám.
Ideme smerom k oceánu a najbližšie máme Praia da Conceição. Zložíme sa v tieni a hurá do vody. Voda je naozaj veľmi svieža a deťom trvá možno 10 minút, kým sa odvážne hodia do vôd Atlantiku a chvíľu plávame. Po takomto osviežení sa vyvalia dokonca na slnko, aby sa zohriali. Mne je opaľovanie cudzie a tak sa radšej prejdem. Zistím, že tu majú len známe a drahé europivo, tak si idem radšej opäť zaplávať. Deti sú už zohriate a chcú ísť do vody. Tak ideme opäť spolu, však keď som to prekonal dvakrát, dám to aj tretíkrát.
Pobudli sme na pláži asi dve hodinky a môžeme ísť opäť spoznávať Lisabon. O tom ako sme sa vozili starou električkou, ale aj o iných krásach Lisabonu sa dočítate v predchádzajúcej časti.
