Ďalší deň nás čakal presun k Mazurským jazerám. Už po pár sto metroch sme sa na križovatke nechtiac rozdelili a nakoniec išli 250 km samostatne až do dedinky Wilkasy. Nás cestou zastavila policajná hliadka, keď som na rovnej ceste uprostred lesov obiehal pomalé auto. Oblial ma studený pot, keď mi policajt oznámil, že som prekročil rýchlosť o 29 km/h. V duchu som sa lúčil s vodičákom alebo aspoň značnou časťou rozpočtu našej dovolenky. Dal som mu doklady a čakal na svoj ortieľ. Chvíľu si ich obzeral a zrazu mi ich podáva a hovorí: „Nech pán zvolni“ a že môžem ísť. Neveril som vlastným ušiam. Tak som poďakoval, ponúkol mu ešte pivo, ktoré odmietol a naštartoval. Neviem ako sa to mohlo stať, možno to bolo tými nevinnými detskými tváričkami, ktoré si sladko spali na zadným sedadlách. Alebo skrátka sa poľskí policajti naozaj držia hesla „Pomáhať a chrániť“. Sú to najlepší policajti na svete.
Dorazili sme o niečo neskôr ako Milan s rodinou. Ubytovanie sme mali v chatkách na brehu jazera Niegocin a ešte podvečer sme sa vybrali okúpať a poprechádzať popri jazere.
Mazurské jazerá sa nachádzajú na severovýchode Poľska a tvorí ich viac ako 2 000 jazier. Na ďalší deň doobeda sme si išli pozrieť blízke mestečko Gyzicko, ležiace na brehu siedmich jazier. Tam nás najviac zaujala vodná veža, z ktorej je pekná vyhliadka. V interiéri sú vystavené rôzne predmety, od obrazov, mincí až po preukaz člena KGB. Poobede sme sa ešte okúpali.
Zobudili sme sa do usmokleného rána a tak sme sa vydali opäť na výlet do Gyzicka a okolia. Najprv sme sa prešli okolo kanálov spájajúcich jazerá Niegocin a Kisajno a potom sme sa vybrali na prehliadku pevnosti Boyen. Bola postavená v rokoch 1844-1856 a bola schopná pojať až 3 000 vojakov. Rozlohou je dosť rozsiahla a chvíľu trvalo kým sme ju obišli, ale stálo to za to.
Konečne nastal dlho očakávaný deň, keď sme zamierili k nášmu cieľu – Baltickému moru. Čakala nás však úmorná celodenná cesta po viacerých obchádzkach (kvôli budovaniu nových ciest). Cestou sme mali naplánovanú zastávku na hrade Malbork. Je to najväčší gotický hrad postavený z tehál. Začal ho stavať Rád nemeckých rytierov už v roku 1274 a jeho plocha je viac ako 250 000 m2. Prehliadka trvala asi 3 hodiny a mala aj krátku prestávku na občerstvenie. Bolo to únavné, hlavne pre deti, ale oplatí sa to absolvovať. Videli sme pekné interiéry a rôzne vystavené exempláre výzbroje, dobového oblečenia, zariadenia kuchyne, vtedajšie podlahové kúrenie a veľa, veľa iného. Právom je tento hrad zaradený medzi pamiatky UNESCO.
Po prehliadke sadáme do áut a pred nami je posledný úsek cesty na Hel, ale o tom sa dočítate v pokračovaní nášho putovania Poľskom.
