Dnes sme sa rozdelili. Milan s partiou odlietajú večer do Budapešti a odtiaľ domov a ja s bratom Marošom ideme ráno vlakom na juh Kazachstanu.
Privíta nás obrovská železničná stanica na okraji Astany, za ňou je už len step. Vstupujeme dnu a sme ohromení nekonečným prázdnym priestranstvom, tak trochu pripomínajúcu Moriu z Pána Prsteňov. Musíme prejsť bezpečnostnou kontrolou a až potom sa dostaneme k výťahu a na 4. poschodie. Tam je čakáreň, kde sa usadíme. Na nástupište sa dostať nedá, eskalátory stráži ochranka. Usadíme sa a o chvíľu nás osloví člen ochranky, že na aký vlak čakáme, kam cestujeme a informuje nás, že na ktoré nástupište asi príde. Mám pocit, akoby nás len skúšal a vie o nás všetko. Alebo je to začínajúca paranoja? :))
Vlak mešká, aj keď vychádza z Astany. Zrazu ohlásia nástupište a všetci cestujúci sa nahrnú k pohyblivým schodom a zídeme k vlaku. Samozrejme je tam nátresk, každý pobehuje hore - dole a hľadá svoj vagón. Pred nastúpením nám ešte skontrolujú pas a elektronicky lístok. Keď vojdeme do kupé vidíme tam 4-člennú rodinku. Trochu nás to zarazí, ale vysvetlíme si to. Sme správne, oni sa rozdelila do dvoch kupé. Nafasujeme posteľné prádlo a všetci až na nás si ustelú. Máme miesta dole, tak nás naši spolupútnici poprosia o miesto pri stolíku, aby sa mohli najesť. Tak je to vo všetkých kupé. Je okolo 9.00 a všetci jedia, potom zaujmú polohu ležiaceho strelca a cesta môže začať. Skoro celý vlak spí, len my turisti pozeráme z okna a kocháme sa krajinou.
Mihajú sa nám stanice, domy, zo dve hodiny aj cesta lemujúca trať. Len jedno sa nemení – nekonečná step. Asfaltové cesty zmiznú a autá vidíme podľa kúdolov prachu, ktorý sa vinie za nimi. Najväčším oživením sú stanice, na ktorých stojíme aj vyše 15 minút. Cestujúci vystupujú a hneď ich obkolesia bábušky ponúkajúce chladenú vodu, zmrzlinu, domáce jedlá a neskôr aj údené ryby. Na niektorých staniciach je aj množstvo stánkov s týmito produktmi. Keď sa vlak zobudí, začína druhá fáza jedenia a deti sa veselo preháňajú vlakom. Väčšinou cestujú rodiny s deťmi. Naši spolubývajúci cestujú k starým rodičom do Taškentu, idú teda s nami až do Šimkentu. Pomaly sa zoznamujeme a rozprávame. Hlavne s ich 15-ročnou dcérou Ulikou. Tá je veľmi komunikatívna a zvedavá. Rozprávame po rusky, s tým nemáme problém. Zahráme si aj karty – duraka, len pravidlá sú akési iné ako u nás a tak prehrám. Keď Uliku poprosíme, či si ju môžeme odfotiť, na chvíľu sa stratí, aby sa upravila a namaľovala. Proste pravá tínedžerka, taká ako hocikde na svete.
Večer prechádzame okolo jazera Balchaš, ktorého dĺžka je až 605 km. Jazero je celosvetovým unikátom. Je rozdelené na dve časti, jedna obsahuje sladkú vodu a druhá slanú.
Celý deň sme videli len nekonečnú step s minimom ľudských obydlí, aj taký je Kazachstan. Večer ešte zažijeme kontrolu, pravdepodobne hľadajú drogy, pretože policajtov sprevádza pes. Príslušník nám oznamuje aj zákaz požívania alkoholických nápojov, ešteže sme koňak práve dopili. Keď ideme spať meškáme skoro hodinu.
Ráno sa budíme na svitaní a konečne vidíme kopce, meškanie sme dohnali. Po 24 hodinách vystupujeme v Šimkente. Telefonujem našej ubytovateľke a dohodneme si prevzatie kľúčov od bytu.
Šimkent má skoro milión obyvateľov a mesto je postavené v štýle reálneho socializmu sovietskeho typu. To znamená fádne budovy s patinou zanedbanosti. Najzaujímavejšími atrakciami sú – trh a veľké parky.
Na druhý deň sa vlakom presúvame k jednej z top atrakcii našej cesty Kazachstanom, do mesta Turkestan. Vlak zodpovedá svojej cene, foto WC nemôžem zverejniť, lebo článok by ste mohli čítať aj pri jedle alebo pred 22.00.
Turkestan založili v 4. storočí na križovatke ciest karaván a je najvýznamnejším moslimským pútnickým miestom v Strednej Ázii. Mauzóleum Hodžu Ahmeda Jasaviho, súfistického učiteľa a básnika, prvého veľkého turkického svätého muža dal postaviť Timur koncom 14. storočia. Majestátne mauzóleum je porovnateľné s jeho nádhernými stavbami v Samarkande. V Kazachstane krajšiu stavbu nenájdete.
Už pri vystupovaní z vlaku sa strháva bitka taxikárov o zákazníka, po oznámení cieľa cesty (6km od stanice) príde ponuka za 600 tenge (približne 1,5€). Odmietame s tým, že využijeme maršrutku za 50 tenge, hneď sa cena za taxi zníži na 500. My si ideme obzrieť interiér stanice. Keď opäť vyjdeme von, ten istý taxikár ponúkne jazdu za 400. Zvážime technický stav pristavených maršrutok a taxíka pohľadom a rozhodneme sa pre taxi. Nie, nie som taký škrob (aj keď väčšina známych si to o mne myslí :)), aby som musel zjednávať každý cent, len ma to proste baví a beriem to ako hru. Nakoniec mu môj ľudomilný brat aj tak zaplatí 500 tenge.
Prichádza „zlatý“ klinec (skôr do rakvy) nášho ubytovania hotel Aytolsyn. Zvonku vyzerá obstojne, umiestnenie výborné, neďaleko mauzólea. Prechádzame podchodom do dvora, na recepcii nám pridelia izbu priamo na tom dvore s malou teraskou. V izbe 5 postelí, jedna horšia ako druhá, mierne zatuchnuté a vetranie len cez otvorené dvere alebo stará ošuntelá klimatizácia. Tá sa ale nedala zapnúť, lebo zásuvka bola cez dvere na druhej stene. Vyrieši sa to predlžovačkou. Ale pri predstave, že jej filter zodpovedá stavu izby, ju radšej vypneme.
Večer zabijeme dvoch švábov a pre istotu sa ani nevyzliekame z toho, čo sme mali celý deň na sebe. K tomu nočná teplota tak okolo 25°C, proste idylka. Ešteže máme fľašu koňaku, vlhké utierky a ubytko len na jednu noc. WC a sprcha sú spoločné, na to sme boli pripravení a zo skúsenosti z hostelov sme nič strašné nečakali. Ale skutočnosť predčila všetky najhoršie očakávania, dokonca aj to vo vlaku. Umývadlo bolo len na WC, záchody turecké a obsr...., sprcha naposledy umytá ešte za Sojuzu. No priznám sa, ani zuby som si nešiel umyť, nieto ešte osprchovať sa. Navyše recepčná lenivá a neochotná, pas som naháňal celý večer, nemala čas nás zapísať. Jednoznačne najhorší hotel v akom som kedy bol, len pre silné povahy a veľmi, ale veľmi otrlých cestovateľov. Vrelo odporúčam, ... vyhnúť sa veľkým oblúkom. Ako som napísal aj v hodnotení na bookingu, návštevu odporúčam len hygienikom za účelom vedeckého bádania.
Mauzóleum splnilo moje očakávanie, je veľkolepé a krásne. Na to, že je to pamiatka UNESCO, je okolie trochu zanedbané, k ďalším vykopávkam vedie len prašná cesta.
Večer sadáme do moderného španielského vlaku Talgo a mierime do bývalého hlavného mesta Almaty. Vlak je čistý, aj keď priestory sú ešte stiesnenejšie ako v klasickom vlaku.
Prešiel už týždeň nášho putovania po najväčšej suchozemskej krajine sveta. Nasleduje poznávanie, podľa môjho názoru, najkrajšieho mesta na našej ceste a ešte čosi navyše. O tom, ale až nabudúce.
