Pôvodne sme mali vyraziť v stredu večer vlakom do Bratislavy a odtiaľ popri Dunaji, už na bicykloch, za 5 dní do Pešti a presun vlakom k Balatonu. Obísť ho celý a vrátiť sa vlakom do Budapešti a cez Šurany domov.
Človek mieni, ale choroba mení. Soňa 2 dni pred odchodom ochorela a tak sme čakali s odchodom až do soboty. Zatiaľ som celý itinerár prepracoval a vzhľadom na jej rekonvalescenciu, zaradil na úvod ľahšie etapy. Najviac ma mrzelo, že už nestihneme zrealizovať celú trasu. Ale nevadí snáď nabudúce a to som netušil, ako skoro to nabudúce bude.
1. deň - Cesta do Pešti
Vyrážame poobede vlakom z Prešova s prestupom v Košiciach do stanice Budapest – Keleti. Cesta bola celkom príjemná a v maďarských vozňoch s klimatizáciou aj celkom pohodlná. Do Pešti sme prišli o 21.30, čo nie je môj obľúbený čas pre príchod niekam, ale inak sa nedalo. Vlak, ktorý ide ráno z Košíc totiž neberie bicykle. Čakala nás asi 4 kilometrová cesta do Biker kempu v širšom centre. Samozrejme pripravil som si trasu do Locusu a tak to nebol väčší problém aj keď sme šli potme. Kemp sme našli, postavili stan a okolo polnoci šli spať. Čakalo nás naše maďarské dobrodružstvo.
2. deň - Budapešť a cesta vlakom do Siófoku
Ráno sme vyrazili spoznávať Budapešť s kompletnou výbavou na bikoch. Usúdili sme, že sa nám neoplatí zdržiavať sa odnesením batožiny na stanicu, z ktorej budeme poobede odchádzať.
Mojim cieľom bolo zaviesť Soňu na miesta, ktoré pokladám za najkrajšie a kde ešte nebola. Prešli sme mestským parkom Városliget, poobdivovali historické stavby a jazierko, na ktorom sa premávali vodné bicykle v tvare autíčok. Potom sme prešli cez Andrássy utca, kde sa nachádzajú honosné vily a mnohé veľvyslanectvá a považujem ju možno za najkrajšiu v hlavnom meste. Popri Opere a Bazilike sv. Štefana sme sa dostali až k Dunaju.
Po nábreží sme okolo Parlamentu prišli až na Margita híd. Cieľom nášho bádania bol Margita sziged alebo tiež Margitin ostrov, miesto konania najväčšieho hudobného festivalu v Maďarsku a taktiež miesto odpočinku a zábavy obyvateľov hlavného mesta.
Pretože už bolo celkom teplo naša prvá zastávka bol stánok s občerstvením. Potom sme prešli celý ostrov a snažili sa objaviť jeho tajné zákutia.
Pokračovali sme do Budína, so zastávkou v obchodnom centre Mammut, (však som na dovolenke s dcérou) kde sme si doplnili zásoby jedla do vlaku. Presunuli sme sa na stanicu Déli. Tam sme asi pol hodinu hľadali bezbariérový vstup, obišli sme ju celú a nakoniec sme boli úspešní. Po zakúpení lístkov na vlak do Siófoku Soňa skonštatovala, že ja rozprávam esperantom. Začal som anglicky, číslovky som použil nemecké a bicykle som povedal po maďarsky. Ani som nevedel, že jaký som dobrý?
Do Siófoku sme dorazili asi za hodinu aj pol (112 km), pozreli sme si Vodnú vežu, čo je asi to najzaujímavejšie v meste a vydali sme sa hľadať kemp. Väčšinou sme išli po cyklochodníkoch, ale zrazu sa skončil a pred nami len cesta so zákazovou značkou pre cyklistov, tak sme si trošku zanadávali na maďarov a vrátili sa asi kilometer a odbočili cez železničnú trať. Šli sme už po rušnej ceste paralelnej s Balatonom a pretože bola nedeľa večer aj patrične preplnenej autami. Do kempu sme však trafili poľahky a začali stavať stan. Pokiaľ sme ho postavili Soňa dostala malý darček na privítanie - zo 30 štípancov od komárov. No aspoň sa naplnili zlovestné predpovede, že pri Balatone a Dunaji nás zožerú komáre. To ale bol našťastie asi jediný takýto nepríjemný zážitok za celú dovolenku. Napriek tomu sme ešte vyrazili sa okúpať, Zistili sme, že Balaton je po prvé veľmi teplý a po druhé, že sa tam asi ani nedá kúpať. Veď po 500 metroch chôdze od brehu bola voda stále len po pás. Aspoň sme zmyli pot.
3. deň - Stretnutie s priateľmi v Siófoku a cesta do Balatonbogláru
Zobudili sme sa plní očakávania, ale s prázdnymi žalúdkami. Tak sme zbalili stan a pred kempom v obchode si kúpili raňajky a na mieste v spoločnosti miestnych dôchodcov popíjajúcich pivo a niečo k tomu, sme ich aj zjedli. Stretnutie s priateľmi – Milanom, Silviou a ich dcérkou Ninkou sme mali naplánované pred obchodným centrom. Cestou som zrazu nabehol na nerovnosť na chodníku (bolo ich v Maďarsku dosť, hlavne zvlnený asfalt kvôli koreňom stromov) a ozval sa čudný zvuk a ja som mal pocit akoby som zlomil rám. Našťastie, aj keď neskôr to malo trvalé následky, to bol len nosič batožiny, ktorý nevydržal dynamické zaťaženie. Asi som rýchlejšie prešiel dvomi hrboľmi a tých 15 kíl batožiny poskočilo a následne dopadlo späť. Na parkovisku pre obchodom som musel dať dole batožinu a vyrovnať nosič, odvtedy som ale s ním neustále bojoval a každú chvíľu ho narovnával a posúval, aby bol symetricky okolo kolesa. V súvislosti s týmto zážitkom ma neskôr napadol alternatívny názov môjho blogu – Maďarsko rovinatá krajina zvlneného asfaltu.
Ale späť k priateľom, stretli sme sa ako sme plánovali a šli k Balatonu okúpať sa. Samozrejme s Milanom aj na pivo. Taký bufet pri jazere, kde sme sa cítili ako doma, teda obsluha bola ako často zažijete na Slovensku. Bez záujmu, bez zákazníkov a ešte aj musíte čakať.
Pár hodím sme pobudli spolu, zaplávali si, porozprávali si zážitky z dovolenky a tak. Okolo tretej popoludní sme sa museli rozlúčiť, pred nami bolo asi 40 kilometrov.
Čakala nás pekná trasa poväčšine po uliciach dediniek popri Balatone. Mal som pocit, že je to jedna nekonečná dedina. Cyklotrasa bola dobre značená aj s informáciou o kilometroch, ktoré nám zostávajú do cieľa. Cítili sme sa aj bezpečne, lebo tam bola rýchlosť obmedzená na 30 až 40 km/h a navyše maďarskí vodiči rešpektujú cyklistov.
Do kempu sme dorazili po šiestej, postavili stan a šli sa najesť. Tentokrát sme si povedali, že je konečne čas na rybu, keďže sme na Balatone. Tak sme si dali halászlé a samozrejme po krátkej prechádzke nemohol chýbať ani koláčik v cukrárni.
Pokračovanie nájdete v 2.časti mojich zápiskov.
