Určite poznáte takéto, či podobné výroky: „On, či ona sú hrozne nemožní, hotové strašidlá. Ale tiež výrazy so silným citovým zafarbením, ako napríklad otrasný(á), neznesiteľný(á), nič z neho nebude, rastie z neho kriminálnik... Neviem, či si autor nálepkovania niekedy uvedomí, že týmto postojom, ako by chcel povedať: „Ja som lepší." No nemusí to byť pravda. V tomto prípade môže platiť aj: „Podľa seba, súdim teba!" Nekompenzujeme si náhodou niekedy nálepkovaním iných svoje vlastné chyby a nedostatky?
Pripusťme, že každý človek je jedinečný, niečím zaujímavý a svojim spôsobom i „bohatý." Skôr, ako niekomu nalepíme nálepku je dobre počkať, neponáhľať sa. Otvoriť svoje oči a srdce. Nemusíme, tak urobiť, ale tiež môžeme. Uvedomme si, že všetci sme omylní. Neomylní sú snáď len „bohovia," alebo ...
Nech mi láskavý čitateľ odpustí, ale nemôžem inak, ani v súvislosti s touto témou. Natíska sa mi otázka: „Čo tak byť k sebe pozorní, čo tak byť k sebe veľkorysí, čo tak navzájom sa počúvať a snažiť sa porozumieť si? Je dobre, ak zbadáme ľudské slabosti, že ich nebudeme odsudzovať, nálepkovať. Taká nálepka nemusí byť príjemná, niekomu môže dokonca zostať a poznačiť ho na celý život. Nie každý sa s tým vyrovná, ako Igor.
Či si to pripustíme alebo nie, spoločnosť sa značne polarizuje. Chudoba veľkej vrstvy obyvateľstva sa podpisuje na negatívne prežívanie detstva nesmierne veľkého počtu detí. Pani Mária hovorí: „V našej bytovke býval Igor, ktorého otec bol dlhodobo bez práce, len brigády a práca na dohodu. Šancu na trvalú prácu mal mizivú. Matka upratovala niekde v úradoch, možno na dvoch, na troch miestach, aby čo-to priniesla do rodiny. Euro otočili, niekoľkokrát, kým rozhodli na čo sa použije." Naopak Tiborov otec bol vplyvný podnikateľ. Medzi chlapcami bola pomerne veľká priepasť..., čo sa týkalo materiálneho zabezpečenia a možností využitia voľného času. Čo už, taký je život... "Napriek podmienkam, v ktorých deti žili, boli to predsa len deti, chlapci, ku ktorým to nejaké beťárstvo patrí," dodala pani Mária. Zdalo sa, že život chlapcov išiel napriek tomu v pohode, boli kamaráti. Ibaže, ak niečo vyviedol Igor a možno, ani nevyviedol, len to na ňom zostalo, už o ňom susedia hovoril: „ rastie z neho kriminálnik" Ak niečo vyviedol Tibor susedia boli zhovievaví, pripisovali to „chlapčenskému beťárstvu." „Jeden nikdy nevie, kedy bude potrebovať jeho otca," hovorievali si susedia, keď museli, čo- to zo právania jeho syna „prehltnúť." Obidvaja chlapci si niesli životom nálepku, ktorú dostali od susedov.
Pani Mária priblížila aj osud Igorovho kamaráta. Časom Tiborovi rodičia postavili dom a zo spoločnej bytovky sa odsťahovali. Chlapci dorástli, každý z nich išiel na inú školu. Igor nebol v podstate zlý chlapec, preto ho trápilo, že sa susedia na neho stále pozerajú cez „prsty." Pomohla mu práve pani Mária, venovala mu veľa zo svojho voľného času, priviedla ho medzi turistov. Igor si zamiloval hory i ľudí. Postupne sa z neho stával milý a tolerantný chlapec. Ukončil stretnú školu a hoci by bol rád študoval, rodina nemala na jeho štúdium. Nakoniec boli aj mladší súrodenci. Práca doma nebola, tak ju hľadal cudzine. Tvrdo pracoval, zarobil si na štúdium a prihlásil sa na vysokú školu. Študoval a pracoval, ako dobrovoľník s mládežou. „Napriek dobe, ktorú žijeme nemal Igor problém získať zamestnanie. Našťastie stratil nálepku „budúceho kriminálnika," ktorú mu kedysi, tak neuvážene dali susedia," uzavrela pani Mária rozprávanie o Igorovi s nelichotivou nálepkou.
A čo Tibor? Bola som zvedavá aj na neho. Pani Mária vedela o ňom toľko, že skúšal niekoľko vysokých škôl, ani jednu sa mu nepodarilo ukončiť. Raz keď ho stretla, na otázku, kde robí odpovedal otázkou: „ A prečo by som mal robiť? Ja mám všetko, čo potrebujem, nebudem robiť na dane...." Naozaj mal všetko, mal toľko, že nevedel, čo s tým... Podľahol alkoholu... bezcieľne sa potuloval životom... Aj on stranil nálepku „obdivovaného chlapca," ktorú aj jemu dali spoloční susedia.
Som presvedčená, že dobrí a tolerantní ľudia tak, ako pani Mária nenálepkujú. Neubližujú iným, ak môžu radšej pomôžu. Predpokladám, že potom pociťujú radosť zo života a rozhodne túto radosť šíria okolo seba. Pani Mária takúto radosť šíri, rada sa s ňou stretnem a porozprávam. Ak stretnete niekoho, kto bude potrebovať pomoc skúste si spomenúť na pani Máriu, ako pomohla Igorovi.
Perex fotografia: zdroj internet
