Stále si hovorím, že mám energie za troch, s času na čas si pozriem inzeráty „ponuka práce, brigády." Nie, že by som musela nutne pracovať, ale taká zmena na 1 - 2 mesiace, či vybočenie zo stereotypu by celkom bodlo. Keďže to vedela aj moja priateľka, jedného dňa mi priniesla inzerát v kolónke „administratíva" tohto znenia:
„Vyplňovanie formulárov pre zdravotnú poisťovňu. 1 400 €/m a nasledovalo telefónne číslo..."
Už tá odmena mi mohla byť nápadná. Také ponuky, ktoré sa zdajú príliš dobré sú málo pravdepodobné. Nebola som dostatočne obozretná. V nádeji som vytočila číslo a opýtala som sa, o ktorú zdravotnú poisťovňu ide, a či sa jedná o typovanie prihlášok do PC, čosi som o takej brigádnickej práci vedela. Pani mi prisvedčila, že áno a ochotne mi určila dátum stretnutia.
Spánok si viem dokonale užívať, ibaže noc pred plánovaným pohovorom som mala veľmi zlú. Plytký spánok, s neustály budením. Zobudila som sa na to, ako mi zlyhal budík. Vyskočila som z postele, ale o chvíľu sa ozval budík z mobilu. Nezaspala som, bol to sen, čo ma prebudil.
Cestovala som vlakom, myslela som si, že by som mohla trochu zavrieť oči a oddychovať, možno i trochu podriemať. Zmocnil sa ma však akýsi nedefinovaný nepokoj. V duchu som si kládla otázku:
„Že by to súviselo s plánovaným pohovorom?"
„Cestujem zbytočne?"
„Mala som ten deň využiť lepšie?"
Rýchlik vyšiel zo stanice Šurany a o niekoľko minút ma z myšlienok vyrušil úžasný náraz, škrípajúce brzdy a za oknom veľký kúdol prachu. Čo sa stalo? O chvíľu sa ozvalo hlásenie sprievodcu. Na železničnom priecestí náš rýchlik narazil do traktora. Našťastie sa nikomu nič vážne nestalo, ale rušeň bol nepojazdný. Vlakový personál nás informoval minimálne o dvojhodinovom meškaní. Všetci cestujúci začali telefonovať, posielať SMS, odvolávať stretnutia. Bolo mi jasné, že pohovor, na ktorý som sa vybrala nestihnem. Nakoniec bolo všetko inak, prišli autobusy, zaviezli nás do Palárikova a tam sme prestúpili na ďalší rýchlik. Do cieľovej stanice sme prišli s hodinovým meškaním. Termín pohovoru som stihla, len tak-tak. Už pri vstupe do budovy som videla, že som prišla ZLE, povedal by som veľmi ZLE. Na pohovor ma pozvala zástupkyňa obchodnej spoločnosti..., prišlo nás 9, mladšie, staršie, každá s otázkou v očiach: „Čo to bude za prácu?" Netrvalo dlho a dozvedeli sme sa. Nábor poistencov. Poďakovala som za pozvanie, prácu som odmietla, ale nedalo mi neopýtať sa, prečo firma dáva taký zavádzajú inzerát a ešte horšie doplňujúce informácie na telefón. Manažér sa zmohol, asi na toľko: „inzerát som podával dávnejšie...," ako to súviselo s jeho obsahom som sa nedozvedela. Čože ja, urobila som si výlet, i keď ako som uviedla cesta bola strastiplná. Na zmienený pohovor prišla aj pani s dvomi barlami, ktorá požadovala bližšiu informáciu o práci. Už počas telefónneho kontaktu, uviedla, že má pohybové problémy. Dostala odpoveď, že všetko sa dozvie až na pohovore. Bolo mi jej úprimne ľúto. Ďalšia pani hovorila, že brigádu veľmi potrebuje lebo chce pomôcť svoje dcére, ktorá má ťažko choré dieťa a situáciu finančne nezvláda. Tiež mala predstavu o administratívnej práci, tak ako bolo uvedené v inzeráte. Chápem, práce je nedostatok, len nechápem takéto a podobné zavádzajúce inzeráty niektorých obchodných firiem. Možno dúfajú, že takýmto spôsobom predsa niekoho, koho týmto spôsobom dostali na pohovor aj „namotajú."
Smola? Náhoda? No mohlo to dopadnúť aj horšie. Našťastie pri náraze rýchlika sa nikomu nič vážne nestalo. No pohľad to nebol pekný, traktor bol povalený na jednej strane, vlečka na druhej stane trati. Svetelná signalizačná tabuľa so značením „POZOR VLAK" polámaná. Napriek tomu, že rýchlik brzdil, zastal dosť ďaleko v poli. Z vozňa na zem bolo veru veľmi vysoko. Cestujúci boli úžasne tolerantní, muži pomáhali ženám zostupovať z vlaku a tiež pomáhali tým, čo mali veľké cestovné tašky. Vlakový personál bol úžasne ústretový, pravidelne nás informovali o situácii, ŽSR zabezpečili náhradnú dopravu. Všetkým týmto ľuďom určite patrí srdečne: „ďakujem, ďakujem..."
A pohovor? Dúfam, že som sa konečne poučila a na žiadny takýto a podobný pohovor sa už nevyberiem. Veď sama zvyknem hovoriť: Čas prísť, čas odisť." Môj čas prišiel, mala by som poďakovať..., že si ho môžem užívať v relatívnom zdraví a podľa svojej predstavy.
Každá skúsenosť je dobrá. Možno práve tento deň mal byť pre mňa poučením. Udalosti dňa som uzavrela sama pre seba, že to nebola smola. Bola to teda náhoda? Náhoda, ktorá nás môže stretnúť kedykoľvek a kdekoľvek. A možno to nebola ani náhoda. Náhody vraj spravidla nemajú príčinu, ale udalostí týchto dní mali svoje príčiny: nepozornosť traktoristu a moja malá obozretnosť. Predsa som len mala predpokladať následky, ktoré vyplynú inzerátu.
Myslím si, že na to, aby sme predišli smole, vyhli sa náhode, či nehode a privolali si šťastie netreba žiadne podkovy, či štvorlístky. Veru tak je. Ani taká nehoda, nie je náhoda, pozornosť je na prvom mieste. Človek by sa mal vedieť tešiť aj s maličkostí, ďakovať za každý prežitý deň. V piatok 10. augusta som tak určite urobila.
Perex fotografia:
Ilustračné foto SITA/Dušan Hein
