Mne to často pripadá tak, že bedákanie, nariekanie niektorým ľuďom zabezpečuje spokojnosť s ich súčasným stavom. Dokonca niektorých podozrievam, či na nich nemá bedákanie, nariekanie účinky skupinovej psychoterapie. Vidíte na nich evidentnú zmenu, ako dobre sa cítia, keď si pobedákajú, ponariekajú.
Ani nie tak dávno zaujal ma rozhovor dvoch dám v MHD. Sedeli sme „v štvorke" a tak sa nedalo nepočuť ich rozhovor. Pani Betka už bola v autobuse, keď pristúpila pani Jolana. Ako vyplynulo z ich rozhovoru poznali sa zo záhrady a ja som zhodou okolnosti, tak trochu poznala obidve. Pani Betka kedysi pracovala na finančnej správe, jej manžel učil na vysokej škole, vychovali jedinú dcéru, ktorá teraz žije v Česku. Po manželovej smrti žije v meste sama. Pani Jolana je bezdetná, bývalá stredoškolská učiteľka, ale v meste má príbuzných. Ako viem má dvoch bratov a štyroch synovcov.
Pani Jolana pristúpila do autobusu, zaujala volné miesto a bez pozdravu spustila na pani Katku.
„Viete, ako som chorá? Lekári mi zakázali pracovať! No musím isť pooberať jahody a čerešne."
Pani Betka uznanlivo prikývla a povedala: „Mali by ste niečo so záhradou urobiť, treba pokosiť trávu, susedia sa už po Vás zháňali. Neskosená tráva časom zaplieni ostatné záhrady."
„No, ale ako? Veď som chorá, lekári mi zakázali pracovať," držala sa svojho pani Jolana.
„A neskúsili ste záhradu predať?" opatrne sa pýtala pani Betka.
„Ešte to, to mi predsa bratia nedovolia, ja mám záhradu odkúpenú a viete, čo dnes stojí pôda?"
„No tak by snáď mali pomáhať," nedalo to pani Betke.
Ale to pani Jolana prepočula a začala opäť dookola: „Bola som u lekára a viete aká som chorá, lekári mi zakázali pracovať..." a to už pani Betka vzdala, len súcitne pokyvovala hlavou.
Ak by niekto podľa mňa mohol nariekať, tak by to bola pani Betka. Viem, že zdravie tiež nemá najlepšie, v meste žije sama, až na pár priateľov a susedov. Ibaže ona je ako slniečko, nedá na sebe „znať" že je chýba rodina a že je na byt a záhradu sama. Odkázaná je viac menej na seba a predsa nenarieka. Keď ju človek stretne s láskou spomína na časy dávno minulé, teší sa z úspechov dcéry a vnúčeniec. No, nie som si istá, či to pochopila a ocenila aj pani Jolana.
Určite to poznáte aj vy. Nad čím najčastejšie ľudia nariekajú? No predsa nad počasím. Ak sa započúvate do takého rozhovoru väčšinou, len udáva tón rozhovoru, v podstate o počasie ani nejde. Ľudia bedákajú nad ekonomickou, sociálnou situáciou, nad politikmi, nad mládežou...niektorí ľudia vedia na túto tému bedákať celé hodiny.
Bedákanie je však výrazným protikladom motivácie. Ak začneme bedákať nezostáva nám priestor na rozmýšľanie a na riešenie problému. Ja osobne nepoznám ani jedného úspešného človeka, ktorý by bedákal. Vari ona nemal nikdy problémy? Mal, ibaže ich bez nariekania a lamentovania riešil.
Čo tak naštartovať kampaň proti bedákaniu a nariekaniu, všade tam, kde stretneme ľudí s negatívnym postojom. Dnes to môžem byť ja, zajtra ty, potom zase on...čo bude pozitívne ovplyvňovať stretnutia a rozhovory. Vari ten čo nebedáka, nemá viac času na život? Veru má, a užíva si každú jeho chvíľu.
