Jej manžel podnikal v stavebníctve, najskôr to bola práca od jari do jesene, pracoval však dvanásť, až šestnásť hodín. Ako sa firma rozvíjala zákazky pribúdali, už to nebola, len sezónna práca, ale celoročná. „Keď manžel nepracoval bol tak unavený, hoci bol doma, akoby ani nebol,“ sťažovala sa na manžela.Jolana pracovala v malom butiku, kde mala pravidelné zmeny. Vopred vedela kedy má a kedy nemá voľno. Starala sa o domácnosť, no už to nebola tá veľká rodina, čo kedysi. Deti „stáli na vlastných nohách.“ Často hovorila: „Teraz si už pripadám, len ako nájomná sila vo vlastnej domácnosti.“Chápala aj manžela, či skôr chcela ho chápať. „Vychovali sme spolu tri deti“, veď ako by som mohla na to zabudnúť“, spomína Jolana. Manžel ju mal rád, vedela to. I keď z nich dvoch to bol práve on, čo nevedel vyjadriť slovami, to čo cítil. Ale muži sú poväčšine takí.Život je jedna veľká náhoda. Takáto náhoda vyriešila aj Jolanin problém. Raz prišla do butiku mladá žena a oslovila ju: „Hľadám spoločníčku ku svojej osamelej matke, neviete o niekom?“ Jolana sa nachvíľu zamyslela a zrazu si uvedomila: „Veď na túto príležitosť som čakala,“ nakoniec pani bývala len o niekoľko blokov ďalej, ako ona. „Postarám sa o ňu!“ Vyhŕklo z nej. Slovo dalo slovo a dohoda bola uzavretá. Dve osamelé duše sa našli. Jedna potrebovala tú druhú. Jolana si vyplnila čas čakania na manžela. Zrazu to už nebola ta osamelá Jolana, čas jej ubiehal rýchlejšie a akosi prestala riešiť, koľko času venuje manžel svojej práci. Nakoniec finančne zabezpečoval nielen ich dvoch, ale pomáhal aj deťom a vnúčatám. Uvedomovala si, že jej plat by domácnosť neutiahol.A osamelá pani, ktorá potrebovala spoločníčku? Bola to pani učiteľka na dôchodku, veľmi inteligentná a sčítaná pani. Celé dni sa mali o čom rozprávať. Navštevovali divadlá, chodili spolu do knižnice, no nebránili sa ani kávičke v cukrárni. Postupne už Jolana nebola len jej spoločníčkou, ale aj opatrovateľkou a robila to s veľkou láskou.„Môj život sa zmenil o stoosemdesiat stupňov“, hovorila s nadšením Jolana. Nebyť tej náhody nikdy by si nebola pomyslela, že si môže takýmto spôsobom vyplniť čas a spríjemniť život niekomu, kto to veľmi potreboval. Dve osamelé duše sa našli. Jolana si vyplnila nekonečný čas čakania a pani učiteľka na dôchodku získala príjemnú spoločníčku.„Som vďačná za to, čo robím. Dnes už netrpím tým, že neviem, čo s voľným časom, zrazu ho mám akosi málo, ale o to väčšiu radosť mám zo života,“ dodáva šťastná Jolana.
Osamelosť...?
"Bola som vydatá dvadsaťpäť rokov a napriek tomu som sa cítila osamelá,“ hovorí Jolana. Často sa sama seba pýtala: „Je to normálne, že sa takto cítim?“






