Jedného dňa, ako to už býva, v čase najnevhodnejšom, začal ma zrádzať notebook. Je pravda, že mal nárok, slúžil statočne a dosť dlho. Ale predsa, nechcela som sa s ním rozlúčiť, hľadala som pomoc. Náhoda ma zaviedla do opravovne, ktorú som si vybrala aj preto, lebo mal v jednom OD na prízemí predajňu. Tu som si rada zastavila a z času - na čas niečo kúpila.
V deň „D" bolo vo firme viac zamestnancov. Pozdravila som a váhavo stála pri dverách. Zrejme ma nikto nezaregistroval, po chvíli som sa rozhodla jedného z nich osloviť. Veľký záujem neprejavili. Nečudovala som sa, bolo neskoré popoludnie a pred nimi predĺžený víkend. Mali sme zrejme celkom odlišné predstavy. Ja by som bola najradšej odišla s opraveným notebookom, voľno mám každý deň. A oni už boli už zrejme jednou nohou doma, aspoň som to tak cítila. Nakoniec som predsa rozpovedala, čo sa stalo, ako sa „notebook správa." Muž sledoval, hodnotil.... nevedel. Asi od dvoch, troch metrov vzdialeného stola pracovník „vedel," čo notebooku chýba. Náhradný diel, ktorý mal nemalú cenu, ale ak mi ju dodá bez záruky (zo staršieho PC) bude to o čosi lacnejší. Tu som si spomenula na príslovie: „Nie sme takí bohatí, aby sme kupovali lacné veci." Začala som uvažovať, čo urobiť, kúpiť nový náhradný diel do starého notebooku, alebo sa radšej rozhodnúť pre nový notebook. A tak som skôr zo žartu povedala: „Clapci, skúste mi poradiť ako mame." Dohodli sme sa, že notebook nechám v opravovni a po predĺženom víkende budú na ňom robiť. Zavolajú mi..., nevolali.
Medzitým sa blížil ďalší víkend a ja som mala v piatok cestovať mimo bydlisko. Volala som teda ja. Najskôr mi nemal kto informácie poskytnúť, no nakoniec som sa dozvedela, že notebook je neopraviteľný a mám si prísť v pondelok do ich predajne kúpiť nový. Dva razy ma nepotešili, každé euro, kým pustím otočím dva razy. V piatok som bola v Bratislave, zastavila som sa v jednej predajni a popísala, som akú chybu notebook vykazuje. Opýtala som sa, čo by to mohol byť za problém. Samozrejme, že to na diaľku nešlo, ale predsa som sa dozvedela, že to zrejme veľká chyba nebude. Možno bude stačiť preinštalovať Windows. Hneď som zavolala manželovi, aby notebook išiel z opravovne vziať. Neradi, ale vydali ho s tým, že si mám v pondelok prísť kúpiť nový - do ich predajne. Manželovi to nedalo a tak sa cestou zastavil v inej opravovni a tam na prvý raz zistili, že chyba je v nabíjačke.
V pondelok som prišla do predajne, pán mi ochotne chcel prevziať notebook, ale ja som ho nemala. Na jeho veľké prekvapenie sa dozvedel, že nebudem kupovať notebook, ale reklamovať nabíjačku, ktorú som u nich kúpila, asi pred dvomi mesiacmi.
A to som mala mať oči na stopkách, lebo začal „čarovať" pobehoval medzi pultom a vedľajším stojanom. Nakoniec mi predal novu nabíjačku, ale musela som si doplatiť, lebo na takú istú by som čakala 2- 3 mesiace. Či mi predal dobrú nabíjačku? To netuším, na pokladničnom bloku mala nabíjačka iný názov, ako na tej, ktorú mi naozaj predal - odovzdal. Keď videl moje prekvapenie a nespokojnosť povedal: „Pani, veď ja musím z niečo žiť!" Ja tomu rozumiem, ale prečo musí jednať takýmto podľa mňa nečestným spôsobom? Nemala som síl dohadovať sa, vzala som nabíjačku a dúfala, že niečo vydrží. Vydržala, rovnako ako vydržala aj notebook slúžil ešte viac ako rok.
Žiadne stretnutie nie je náhodné. Máme sa z neho poučiť. Naozaj? Tak potom čomu som sa mala naučiť? Ako nedôverovať ľuďom! Čo som to dožila za dobu, keď mám ľudí už pri prvom stretnutí podozrievať z nečestného úmyslu, len preto, že „oni potrebujú z niečo žiť?" A čo ja? Mne vari padá mana nebeská z neba!
Hoci je to v rozpore s mojou povahou držím sa zásady " dôveruje, ale preveruj." Niekedy to nejde, sú situácie, kedy musím na stanovisko odborníka, špecialistu jednoducho dať. Vtedy, len dúfam, že som stretla človeka, ktorý nemusí „žiť z niečo," ale z čestne vykonanej práce.
