Mám rada ľudí. Tí skôr narodení často hovoria o svojom živote, spomínajú, čo a s kým prežili. Pri tejto príležitosti pomerne často počujem vetu: “To bol krásny človek!“ A ja sa pristihnem, že si predstavujem charakterného, sčítaného človeka so zmyslom pre krásu a poznanie. Tiež čestného a láskavého človeka, so zmyslom pre poctivú hru, hru fair- play ale aj skromného a láskavého. Dnes takých ľudí vidíme, čím ďalej tým menej. Akoby ľudia zabúdali na tie hodnoty, ktoré dávajú človeku ľudskú cenu. Zrejme si myslia, že nič také nepotrebujú. Dnes skôr vidíme tendenciu, že sa hodnota ľudí meria podľa množstva peňazí, ktorými disponujú. Podľa honosnej vily, nadštandardného bytu, auta a tiež nie hocijakého, ľudového ale toho najdrahšieho. Žiaľ ani vzdelanie dnes nemá takú cenu, akú by si zaslúžilo. Niekoľko rokov som bola prísediaca na okresnom súde, možno aj preto si z času na čas pozriem televíznu reláciu Súdna sieň. A práve tu ma zaujal jeden manželský pár, ktorý celý doterajší život podľa môjho názoru podriadil získavaniu hmotného majetku.