V predajni s látkami sa tety predavačky smiali nad množstvom ľudí, čo zrazu kupovali červenú látku na šatky. Doma sme vyhrabali blúzky, sukne, košele.. Zapojila sa celá rodina, veď napokon, šli sme všetci. Tešila som sa, šli sme s našimi dovolenkovými parťákmi, a to bola záruka, že sa dobre zabavíme. Zaplietla som si dva copíky, obula podkolienky a mohlo sa vyraziť.
Tematiky sa zhostili všetci. Nik neprišiel bez šatky, niektorí to vylepšili odznakom, alebo rôznymi inými, zo starej skrine vyhrabanými vylepšovákmi. Párty mohla začať.. Ako inak, predhovorom.. A prichádza moment, kedy sa vo mne začali vzbudzovať otázky.
Ako slobodu si ctiaci mladý človek, ktorý sa učil o Horákovej, Charte 77, Havlovi a ostatných disidentoch, vždy som dúfala, že keby som žila vtedy, našla by som odvahu a bola by som disidentka. Včera som však pochopila, že by to tak možno vôbec nebolo.
Nemala by som žiadne alternatívne informácie a tak by som určite verila, že imperialisti môžu za rozmach kultúry mandelínok na poliach švábky. Hovorili by mi, že svojou činnosťou budujem mier, pričom vždy, keď by som kričala s dlaňou pred čelom, že som vlasť budovať „vždy pripravená,“ behali by mi po chrbte zimomriavky, že som súčasťou niečoho, čo buduje svet bez konfliktov, svet, kde sú všetci šťastní, a kde „sa od Dunaja k strmým štítom Tatier nesie veselosť a smiech..“ Veď to znie tak krásne.
Čo by som si o tom myslela, sama, keby si ma niekto neposadil k sebe a nevysvetlil mi, že keby som zrazu o tomto všetkom zapochybovala a otvorene to povedala, mohla by som byť odpísaná? Že keď budem čítať a hovoriť niečo, čo „tí hore“ nechcú počuť, môžem sa s úspešným životom rozlúčiť, že nemôžem cestovať kam sa mi zachce, počúvať čo chcem.. Že sa nemám až tak dobre ako to vyzerá, že s každou vybudovanou strojárkou brutálne ničím životné prostredie, že mier v ktorý tak verím v praxi znamená množstvo zabitých, premiestnených, trestaných ľudí..
Začala som pochybovať o svojom kritickom myslení.. A o tom, čo by som bola, keby som žila vtedy...
Z párty som nakoniec odišla.. Nie, nie pre môj zmätok v hlave, ale pre zvýšenú teplotu, ktorá mi nabúrala moje zábavové plány a bránila mi v tancovaní a bláznení sa. Keď som už bola napokon doma, pod perinou, v duchu som sa usmiala... že by tento neplánovaný odchod znamenal, že by som nakoniec bola predsa len disidentka? J
