Na zapisovanie citátov, básničiek, myšlienok som vždy mala hneď niekoľko zápisníkov. Môj brat ich nazval „bosorácke denníčky“ a každý z nich, do ktorého som si kedy niečo napísala mám starostlivo odložený. Niekedy v melancholických chvíľach sa k nim vraciam a čítam si ich. Čítam, čo ma niekedy nadchlo a čo má teraz pre mňa absolútne iný význam. Vraciam sa k svojim myšlienkam spred rokov a niekedy sa smejem, niekedy mi je smutno, že už vidím svet inak. Nepíšem už často, ale zápisníky sú tu stále, nejdú nikam. Pripomínajú, že aj keď mám obdobia, kedy som lenivá, v živote sú dôležité chvíľky, ktoré šteklia a podnecujú zvedavosť skúmať vlastné pocity na bohatšej škále než smutný-veselý.
A tak som si teda ten tetin zápisník zobrala. Zbierka mojej tety by mohla konkurovať akémukoľvek katalógu z ktorého si maturanti vyberajú motto na oznamko. „Život nie je ani dobrom, ani zlom, je iba miestom pre dobro a zlo – podľa toho, čomu urobíme miesto“ (M. Montaigne). Alebo: „Meňte svoje záľuby, ale nikdy nemeňte svojich priateľov“ (Voltaire), či „Ľudská povaha je ako oceán, nemenný, nezmeniteľný. Dnes pokojný, zajtra rozbúrený, ale vždy ten istý oceán“ (T. Wilder). Priznám sa, že ja nie som moc fanúšik takýchto kvetnantých právd, ale aj tak tieto stránky nevytrhám. Tie citáty v zápisníku ma nespájajú len s mojou tetou, ale aj s mamou a druhu tetou, ktoré ja poznám z pohľadu dieťaťa, ako matky. Ten zápisník mi vraví, že aj ony boli pobláznené dievčatá. Spája ma s dobou, ktorá nebola dávno a bola iná a z ktorej sa musíme ponaučiť ale aj odniesť si čo stojí za to. A to je písanie citátov a pekných myšlienok do starých zápisníkov, spievanie pri ohni a večery pri kartách a nie pri telke. Je to poznanie, že aj moji rodičia, ktorých poznám len ako mojich rodičov boli mladí ľudia so snami a bláznivými zážitkami leta.
A tak si zápisník nosím so sebou. Citáty, čo si píšem ja nie sú väčšinou také všeobecné pravdy, skôr pekné vety. Nevraciam sa k nim moc často, ale keď, tak sa teším. Teším sa, že ma rodičia naučili byť zvedavou. Ako hovorí citát z môjho zápisníčka: „Jeden z důvodú existence je údiv. Údiv nad světem, a to mně, abych vám řekl pravdu, drží. Ale údiv nad tím, že existence má takový barvy a takový skrytý možnosti a že ten svět je jaksi nevyřešený, to je bezvadný“ (Jan Kačer, In Martin Severa: Rozhovory na konci světa).
