Hladko. Obratko. Hladko. Hladko. Obratko...
Obdivne a čo najnenápadnejšie som na ňu pozerala. Moje ruky sú totiž do ručných prác absolútne neobratné. Nielen štrikovanie, ale aj vyšívanie, háčkovanie, paličkovanie... Minulý rok si moja kamarátka sama uháčkovala púzdro na mobil a mne len spadla sánka dole.
Ale možno neštrikujem, lebo sa to nezapadá do môjho modelu. Nie, nehovorím teraz o nejakých posudzovaniach okolím alebo niečo podobné. Myslím si však, že každý má utvorený určitý model človeka, vzor. Nemusí to byť zrovna niekto konkrétny.. Ako on by sme chceli pôsobiť na ostatných a niekedy tak pôsobiť chceme aj keď takí nie sme. A model prehodnocujeme. A meníme a prispôsobujeme. Ja som mala model, do ktorého štrikovanie nezapadalo. Rozbehané dievča, samostatné, doma všade vo svete, nestarajúce sa o sprostosti, prežívanie v prírode a umení a zo všetkého najviac vo veľkomeste... A potom som hlbšie spoznala svet tradícií a folklóru a ja som pochopila, že väzby a vzťahy netreba brať tak akoby boli len šnúročky, ktoré sa postupne zužujú a zužujú až kým nevymiznú. Že by to mali byť laná a každá strana by mala na nich viazať uzle..
Uzlíky, ako viazala teta, keď pri mne vo vlaku štrikovala. A ja som myslela na to, či to bude sveter pre jej vnúča, ponožka pre manžela.. Uzlík na lane z jej strany, zhmotnený uzlíkmi na vlne. Ako voľakedy naše náramky priateľstva..
Myslím na to, že náramky priateľstva mi v čase ich veľkého boomu šli celkom hladko a obratne. A že aj štrikovanie by som sa mohla naučiť, ktovie, raz príde možno aj hačkovanie. A zmenu podstúpi aj môj model. Pretože štrikovanie v ňom musí mať miesto. Tak ako tradície aj folklór. A kde sa končí láska k dedine a začína láska k mestu? Alebo môžu existovať naraz, nerozdelene? Som presvedčená, že ich koexistencia je možná, u mňa sa však zatiaľ striedajú, pričom tá čo je pri moci tú druhú potlačuje. Ale život je na to, aby si každý na podobné vnútorné hlavolamy hľadal odpovede.... J
Pre začiatok idem kúpiť vlnu....
