Napriek tomu sa snažím nájsť na návštevách bielych plášťov aspoň niečo pozitívne. A našla som. Čakanie. Áno, dobre čítate, ja skutočne rada čakám v čakárňach. Skoro ako v autobusoch alebo vlakoch, aj tu stretnete veľa druhov ľudí a práve ich pozorovanie ma baví.
Dnes som bola na odbere krvi. Vec, pre ktorú sa vraj nemá čakať (doktorov navštevujem ozaj veľmi málo a tak tieto finty neovládam), má sa zaklopať a väčšinou to sestrička vybaví šumafuk. Lenže tie ambulančné dvere, to je pre mňa posvätné miesto. Za ním prebieha niečo, čo sa nemá vyrušovať. A preto na ne nikdy neklopem. Tak, ako som nezaklopala ani dnes. Namiesto toho som si sadla, ale nezobrala časenku, veď na čo, k doktorke som v úmysle ísť nemala. Vravela som si, že na to mi ju hádam netreba a že keď sestrička otvorí dvere, spýtam sa jej, či ma vezme, či ako. Vytiahla som .týždeň, nasadila intelektuálny ksicht a začala som čítať. Vtedy sa mi prihovorili tetušky sediace vedľa, že či nechcem časenku. Keď som im povedala, že idem iba na odber, informovali ma, že aj pán čo mal 4-ku šiel len na odber a tak som si radšej jednu časenku zobrala. Sedmička. A potom som nechtiac (ale so záujmom) počúvala, ako sa tetušky stále sťažujú. Vraj už dlho čakajú, vraj sa ľudia predbiehajú. Sťažnosti, sťažnosti. Čo iné sa dá nájsť u doktora? No a tak som čakala. Ani som sa sestričky nepýtala, či ma vezme skôr. Nechcela som, aby tetušky mali o starosť viac a okrem toho mám ešte prázdniny, nikde som sa nenáhlila. Čakanie mi jednoducho neprekáža. Možno som reagovala pripasívne, ale ja to vidím v tom starom: vlk sa nasýtil a koza zostala celá..
A tak som čakala, počúvala a pomedzi to čítala. Oproti mne jedna teta lamentovala nad životom starého človeka, samotou, nad tým, čo s ňou bude. Nemám náladu na negatívne témy, ale znova som začala premýšľať o tom, ako veľmi vôľa žiť aktívne, životná filozofia činnosti a stretávania sa aj inde ako u doktora môžu ovplyvniť dĺžku života.
A potom som sa dala do reči s jednou tetou vedľa mňa. Bola už pošedivejšia, na penzii, ale bol to presne ten typ moderného človeka, ktorý má skúsenosti, múdrosti a svoj štýl života odskúšaný vekom. Ťažko mu niečo vyhovoriť, zvlášť ak ste mladá žaba, no je moderný v tom, že napriek tomu že jeho vek ho všeličomu naučil, je ochotný vás počúvať a snaží sa pochopiť. A tak sme poohovárali doktorov, vyrozprávali si zážitky, porovnali svoju nespavosť.. V dialógoch a počúvaní vidím obrovský zdroj poznania – približujú stále ďalšiu a ďalšiu povahu, pohľady, zážitky. V náhodných rozhovoroch sa o neznámom človeku dozvedáte stále viac a viac, počúvate a porovnávate postoje k tomu všetkému čo deň alebo noc prináša.
Skrátka a jasne, medicína je pre mňa španielska dedina a práve dojedám jablko – radšej sa (ako doteraz) pchám vitamínmi než byť často chorá. Kto si však chce pokecať, alebo niekoho nechtiac (ale so záujmom) odpočuť, choďte do čakárne. Len si tak počkať – čakanie môže byť obohacujúci proces.
