(Lk,2,22-24):
Podľa levitických predpisov Starého zákona každú matku pokladali po pôrode za rituálne (obradovo) nečistú. Po narodení chlapca sa rodička 40 dní nesmela pohybovať na verejnosti ani vstúpiť do chrámu a po narodení dievčaťa až 80 dní.
Po uplynutí uvedeného času izraelská matka sprevádzaná svojím mužom priniesla do jeruzalemského chrámu očisťovaciu obetu. Bohatšie ženy obetovali baránka a holúbka alebo hrdličku, chudobnejšie dva holúbky alebo dve hrdličky.
Ak sa narodil prvorodený syn, pri očisťovaní ho rodičia "predstavili" Pánovi. Podľa starozákonnej knihy Exodus (Ex 13, 11) všetko prvorodené patrilo Bohu na znak toho, že pred odchodom Izraelitov z Egypta Boh usmrtil Egypťanom všetko prvorodené mužského pohlavia, kým Izraelitom prvorodených zachoval. Preto sa mu malo obetovať všetko mužské prvorodené: zvieratá sa mali zabiť, kým chlapci sa mali vykúpiť cenou piatich strieborných šeklov (por. Nm 18,15n).
Mária a Jozef sa podrobili týmto predpisom. V tom istom čase prišli na Božie vnuknutie do chrámu starec Simeon a 84-ročná "prorokyňa" Anna, predstavitelia spravodlivých mužov a žien Starého zákona. Prišli privítať očakávaného Mesiáša-Spasiteľa. Simeon ďakoval Bohu, že mu doprial uvidieť spásu, "svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela"(Lk 2,32).
Pred liturgickou reformou 2. vatikánskeho koncilu sa slávila táto udalosť ako sviatok Očisťovania Panny Márie, čo znamená, že sa zameriaval viac na úlohu Ježišovej Matky v predkladanom tajomstve.
Sviatok Obetovania Pána je v katolíckej cirkvi súčasne aj dňom zasväteného života reholníkov a reholníc.
Z Jeruzalema sa slávenie tejto udalosti rozšírilo do celej cirkvi.
Pápež Gelasius v roku 494 n.l. zaviedol v tento sviatok sprievod s horiacimi sviecami okolo kostola ako náhradu sviečkových sprievodov, ktoré boli súčasťou sviatkov už v čase starých Rimanov - Luperkálii.
Luperkálie sa konali od polovice januára až do začiatku februára na Palatine, jednom zo siedmich rímskych pahorkov.
Pre Rímanov bol februarius (pôvodne posledný mesiac v roku) mesiacom očisty a pokánia (lat. ferua = očistná alebo kajúca obeť). Boh Lupercus (lat. lupus vlk) je bytostne spätý s bohom stád Faunom, bohom živočíšnej plodnosti a rozmnožovania. Počas Luperkalií mu Lupercovi kňazi (Luperci) obetovali rituálnym spôsobom capov a psov, a odetí len do kože obetovaných zvierat, s koženými pruhmi šľahali ženy ktoré stretávali. Tieto šľahnutia mali ženám zaručiť plodnosť a uľahčiť pôrod. Luperkálie boli sviatkom pokánia a očistenia. Pruhy kože, ktoré Luperci používali sa nazývali „amiculum Junonis“ (Junonin plášť). Súvisia so sviatkom bohyne plodnosti Junony Luciny, ktoré slávily rímske ženy 1. marca ako Matronálie, kedy boli obdarovávané darčekmi a prianiami od svojich manželov a dcér.(1)
V Anglicku sa Hromniciam hovorí Candlemas (Sviatok sviečok) alebo Bridget´s days (Brigitin deň). V predkresťanskej dobe Brigita, bohyňa keltskej mytológie, vládla slnku a ohňu. Súčasťou keltského sviatku Oimelc, ktorý pripadal na Hromnice, bolo zapaľovanie ochranných ohňov a čistenie ohniska, ktoré potom mohla zapáliť len mladá deva symbolizujúca bohyňu Brigitu. V roku 453 n.l. sa z keltskej bohyne stala svätá Brigita, ktorá s ňou zdieľa aj niekoľko spoločných atribútov.
Slovania mesiac február zasvätili bohu Perúnovi, vládcovi ohňa a hromu, jazdiacom na voze ťahanom kozlom alebo lietajúcom po rozbúrenej oblohe na veľkom mlynskom kameni. Jeho zbraňou je sekera alebo kladivo, ktorým metá ohnivé strely a na zemi sa jeho vyčíňanie prejavuje hromami, bleskami a dážďom.
V jeseni Perún (ochránca poľnohospodárov) zamyká bránu sveta bohov Iriu a vo februári posiela na zem čarovný nápoj živej vody v podobe jarného dažďa a tým ju otvára - šíri žiaru letného slnka, rozháňa mraky a roztápa sneh.
Najznámejšia a najdôležitejšia súčasť hromničných zvykov kresťanskej tradície je posväcovanie sviečok počas sviatočnej liturgie, známej od 10. storočia.
Hromničné sviečky (Hromničky)
Boli dôležitým ochranným prostriedkom pred búrkou a hromom. Chránili nielen obydlie ale ja úrodu a ľudí uviaznutých vonku v búrke. Dávali sa umierajúcim do rúk a zapaľovali sa pri mŕtvych, aby ich chránili pred nečistými silami a aby sa im ľahšie odchádzalo na druhý svet. Používali sa dokonca aj v ľudovom liečiteľstve ako prostriedok proti boleniu hrdla.
Hromničné pranostiká
Dnešná podoba sviatku sa odlišuje od tej, ktorú poznali naše prastaré matere. V minulosti sviatok Hromníc nebol len cirkevnou záležitosťou. V tomto období sa "stretávala" zima s letom a práve Hromnice boli prechodným obdobím medzi týmito ročnými obdobiami. Aj preto sa k nim viazalo mnoho úkonov agrárno-magického charakteru súvisiacich s predpovedaním počasia a zabezpečením dobrej úrody. Pozornosť ľudu sa sústreďovala hlavne na pestovanie konope a ľanu. V tento deň varila gazdiná dlhé rezance alebo šúľance a mala sa kĺzať na ľade, aby bol aj ľan a konope dlhé. S rovnakým cieľom sa celé rodiny alebo slobodní mládenci s dievčatami vybrali na sánkovačku. Táto tradícia sa vžila natoľko, že hromničné sánkovačky organizovala aj samotná šlachta a rada sa ich aj zúčastňovala. Predpovedať dĺžku konope sa dalo aj z dĺžky cencúľov, ktoré viseli zo striech.
Záujem o počasie v tento deň sa odzrkadlil aj v mnohých pranostikách:
Hromnice, zimy polovice.
Na Hromnice zima s létem potkala se.
Hromnice, to je čas, kedy je zimy polovica, keď zadúva ulice, prichádzajú chumelice a každý obúva aj onuce
Všeobecne platilo, že čím väčšia zima na Hromnice, tým bude lepšia úroda, teplejšie leto a príde skorá jar:
Keď sú na Hromnice snežné povetrice, objaví jar skoro usmievavé líce.
Ak na Hromnice mrzne, bude dobré leto.
Raduje sa gazda, keď si na Hromnice dve pre zimu musí obliecť kabanice
Keď na Hromnice sneh a vietor duje, to skorý príchod jari zvestuje.
Keď je na Hromnice jasno, budú dobré zemiaky
O Hromnicích sníh, na jaře déšť.
Na Hromnice vezmi dve kabanice.
Je-li na Hromnice světlý den, bude konopě i len.
Je-li o Hromnicích studeno, přijde brzy jaro.
Ač na Hromnice mrzne, bude dobrô leto.
Ak je hromničná Panna Mária mrazovitá, bude skorá a teplá jar.
Keď sú na Hromnice veľké chumelice, veselo si puká sedliak zo svetlice.
Napodiv sedliaci kedysi neboli spokojní, keď na Hromnice bolo teplejšie, čo potvrdzuje množstvo pranostík:
Radšej vidí bača na Hromnice vlka v košiari ako sedliaka v košeli.
Keď je na Hromnice pekne, medveď sa obráti na druhú stranu.
Keď sa vtáčik na Hromnice z koľaje napije, tak v marci zamrzne.
Hromnice jasné a čisté, potrvá déle zima jistě.
Svíti –li slunce na Hromnice, bude zimy o šest neděl více.
Ak na Hromnice zo strechy tečie, zima sa dlho povlečie, ale ak je silný mráz, treba sa ponáhľať so zimnými prácami, lebo jar je predo dvermi.
Jasné Hromnice podľa pranostík znamenali veľmi zlé výhľady budúcej úrody.
Keď svetlo svieti na Hromničku, zbieraj slamu na chodníčku.
Keľo je na Hromnice odmek, teľo po Hromnici tuhá zima.
Zaujímavé sú i hromničné snehové súvislosti:
Keby na Hromnice napadlo len toľko snehu, čo ho vidieť na čiernej krave, rok bude úrodný.
Keď na Hromnice sneží, jar už nie je ďaleko.
K jari a Hromniciam patria aj známe vtáčie pranostiky:
Ako dlho pipíšky pred Hromnicami spievjú, tak dlho po nich budú mlčať.
Na Hromnice letí škovránok cez hranice.
Na Hromnice musí škovránok vrznúť i keby mal zmrznúť.
literatúra:
Iso Karrer: Zvěrokruh a lidový rok
Emanuel Strnad: Prědpověď počasí
