Môj otec, univerzitný profesor PhDr. Ľudovít Novák, DrSc. sa narodil 15.10.1908 v Skalici Gymnaziálne štúdia ukončil ako 19 ročný v Skalici (1927). Tu napísal aj svoju prvú menšiu knižku Ludwig van Beethoven a skomponoval zaujímavú skladbu pre klavír. V Prahe na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity absolvoval štúdium slavistiky, romanistiky a ugrofinistiky (1927 - 1932). Ako mimoriadne nadaný bol navrhnutý na ďalšie štúdia do cudziny. V Paríži pokračoval v štúdiu romanistiky na Sorbonne. Oženil sa so Slovenkou Štefániou Morávkovou (26.12.1910 Koválovec – 27.4.1985 Ľubochňa). Žili spolu v Paríži v malom byte do novembra 1934. Niekoľko dní po ich návrate do vlasti som sa narodila. Otec sa stal referentom jazykovedného odboru Matice slovenskej v Turčianskom svätom Martine. Tam napísal knihu Jazykovedné glosy k československej otázke (1933-1938) .
Dostal sa do sporu so správou Matice slovenskej, konkrétne s jej vtedajším tajomníkom J. C. Hronským. Preto odchádza na Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity do Bratislavy, kde zastáva miesto riadneho profesora. Zároveň sa aj so svojou rodinou presťahoval z Martina do neďalekej Ľubochne, kde spolu s tesťom, Štefanom Morávkom kúpili dom – vilku č.103. V Bratislave vykonáva funkciu generálneho tajomníka Slovenskej učenej spoločnosti (1939 – 1943) a v r. 1943 po urputnom snažení s vtedajšou vládou sa stáva zakladateľom Slovenskej akadémie vied a umení v Bratislave, kde až do r.1945 je jej generálnym tajomníkom. Okrem toho je aj predsedom Slovenskej jazykovednej spoločnosti (1941-1945).
V r. 1944, ku koncu 2. svetovej vojny sa v Bratislave stále bombardovalo a v záujme zachovania majetku slovenského národa otec evakuoval celú univerzitnú knižnicu do svojho domu v Ľubochni, kde bola zapečatená notárom. Bola ustanovená správkyňa M. Richterová a B. Tausighová. Po vojne sa knihy vrátili späť do Bratislavy. V r. 1948 bol otec predčasne penzionovaný a potom prakticky nepracoval 20 rokov až do r.1968, kedy bol rehabilitovaný (vďaka O. Lenártovi) a mohol už prednášať.
Nebolo vôbec ľahké žiť s celou rodinou úplne bez finančných prostriedkov. Otec sa uchádzal o akúkoľvek prácu. Nikde ho nechceli prijať, ani len za skladníka do OLÚE v Ľubochni. Štátne lesy by ho možno aj prijali k ťažbe dreva ... ale na túto prácu bol fyzicky prislabý. Zostal doma a snažil sa pracovať, písať.
Pripravoval jazykovedný slovník aj svoju rozsiahlu jazykovednú prácu K najstarším dejinám slovenčiny. Zároveň prekladal Balzacovho Otca Goriota. Pracoval aj na svojej osobnej prírodovedeckej práci O rozplávaní kontinentov , pričom nadväzoval na teóriu nemeckého vedca Alfréda Wegenera v nádeji, že to raz vytlačia. Žil v ústraní, odkázaný na pomoc druhých, lebo ako päťčlenná rodina sme naozaj nemali z čoho žiť. Pretože otec mal veľa dobrých priateľov, ľudia nám všemožne pomáhali. Napriek tomu otec celé dni pracoval, aby pripravil nové vedecké knihy do tlače. Ale v tej dobe ich nikto nevydal, všetci len sľubovali. Keď už nebolo z čoho existovať, otec siahol na cennosti v dome. Všetky obrazy od akademického maliara Kolomana Sokola, Miloša Bazovského, putovali pod cenu do galérie v Bratislave. K Václavovi Talichovi (vtedajší dirigent Českej filharmónie) do Prahy putovala krásna busta Ludwiga van Beethovena od F. Štefunka. Postupne odpredával aj svoje vzácne knihy viazané v koži. Napokon predal aj svoje zlaté hodinky – dar umierajúceho otca. Nejaký čas bol organistom farnosti Hubová. Vedel hrať na viacerých hudobných nástrojoch – husliach, čele, klavíri. Spieval na pohreboch, hrával na svadbách, chodieval s kňazom a kostolníkom po kolede.
Okolo r.1953 začal otec pracovať v Spolku svätého Vojtecha. Robil jazykové úpravy 2. vydania Svätého písma. Pracoval tam veľmi krátko, pretože ho zaistili v súvislosti s bibliotékou a bohoslužobnými nádobami, ktoré boli majetkom jezuitského kláštora v Ružomberku. Kostolník O. Dančo prišiel otca požiadať, či by mu nepomohol schovať vzácne knihy Spoločnosti Ježišovej z obavy pred zničením ŠtB. Otec váhal, ale potom súhlasil. Celá akcia bola kvôli zrade jedného člena výboru prezradená a otca zatvorili. Všetko sa zbehlo tak rýchlo, že otca, ktorého zaistili v rýchliku z Trnavy sme sa už nedočkali. Až pod dlhšom čase sme sa v rodine dozvedeli, že je vo vyšetrovacej väzbe. Nasledovali prehliadky domu. Do jeho práce O rozplávaní kontinentov, ktorá bola oficiálnou zámienkou jeho zatknutia na otcovom stroji jeden z príslušníkov ŠtB napísal dodatok, ktorý otca dosvedčoval z vlastizrady. Pri výsluchu v Žiline (Rajecká cesta) ho vypočúvajúci dôstojník nemohol donútiť aby podpísal falošný dodatok a z hnevu ho tak silno bil, až mu zlomil nos a otec upadol do bezvedomia.
Po verejnom súde v Žiline sa otec dostal za vlastizradu do väzenia na Pankrác. Keď som ho bola navštíviť, bolo to v zime. Bola som teplo oblečená, ale bolo mi chladno. Otec bol len v šľapkách, na boso, uzimený. Pôsobil veľmi krehko. Mal na sebe len páskované väzenské handry. Rozprávali sme sa cez mriežku, ale veľa nehovoril. Len prosil o teplé ponožky a nejaké najnutnejšie veci, pretože každé slovo, ktoré povedal bolo sledované. Po amnestii sa vrátil domov. Bol veľmi vychudnutý a dlho mu trvalo, kým sa vrátil do normálu. Po rehabilitácii v r.1968 začal otec pracovať na Pedagogickej fakulte UK v Trnave. Súčasne prednášal aj na Univerzite P. J. Šafárika v Prešove. Tu obhájil hodnosť DrSc. a vyšla mu kniha K najstarším dejinám slovenčiny . Pri príležitosti 50. výročia SAVU mu vláda SR udelila hodnosť akademika SAV. O pár mesiacov, v nedeľu, cestou do kostola – k sestričkám, sa vybral aj na svoju poslednú cestu.
Akademik Ľudovít Novák skonal 27.9.1992 vo veku 84 rokov.
Zoznam literárnej činnosti:
http://vvv.juls.savba.sk/slovenski_jazykovedci/1976-1985/Novak,%20Ludovit.html
Obraz namaľoval akademický maliar prof. Ľudovít Hološka.
