„Skladatelia ma neznášali, gitaristi mnou opovrhovali! Vokalisti sa s hrôzou odvracali! Ale neskôr vystúpil náš skvelý básnik Pavel Antokoľský a povedal:-Prosím vás, upokojte sa! Neskladá piesne, jednoducho má taký čudný spôsob interpretácie vlastných veršov! - Všetci sa upokojili, pochopili, že nie som pre nich konkurenciou ani súperom! Mám svoju vlastnú životnú cestu. A všetko sa akosi urovnalo."
Skutočne, Bulat Okudžava s nikým nekonkuroval a nik pre neho nebol súperom. Vždy bol slobodný a nezávislý. Náročný voči sebe, plný lásky a zhovievavosti k iným. A všetky tieto atribúty jeho osobnosti sa plne prejavili v jeho bohatej tvorbe.
Jeho základným zážitkom bola 2. svetová vojna. V júli 1941 odišiel na front ako dobrovoľník. Utajil, že mal iba 17 rokov:
„Najprv som bol mínometníkom, neskôr guľometníkom, potom radistom v útvare ťažkého delostrelectva. Bojoval som na Severnom Kaukaze, zranený som bol pri meste Mozdok. Hádzali ma sem-tam ako mnohých iných, ale vždy som bol jednoduchým vojakom. Žiadne hrdinské činy som neuskutočnil. Je to zázrak, že som prežil. Takmer všetci moji priatelia z Arbatu zahynuli vo veku 17-18 rokov! Keď som začal po vojne skladať verše, hovoril som akoby aj v ich mene, tak to bolo ľahšie pre mňa."
Okrem piesní, ktoré skladal na vlastné texty (zložil ich okolo 200), je autorom aj mnohých piesní k filmom. Bol činný aj ako prekladateľ a prozaista (Zrušené divadlo). Z románovej tvorby stojí za povšimnutie dvojdielny román Putovanie diletantov, spracovaný podľa historického materiálu z 19. stor. a Stretnutie s Bonapartom.
Okudžava vydal mnoho básnických zbierok, medzi inými aj Lyrika (1956), Ostrovy (1959), Veselý bubeník (1964), Veľkodušný marec (1967), Arbat, môj Arbat (1976), Básne (1984).
V bývalom ČSSR mal iba dva koncerty. Prvý v r.1955. V roku 1968 kvôli okupácii našej krajiny sovietskymi vojskami sa zapovedal, že príde koncertovať len vtedy, keď z nášho územia odíde posledný sovietsky vojak. Dočkal sa a svoj sľub splnil. V r. 1995 po 40 rokoch zavítal do Prahy, kde aj koncertoval.
V Bulatových piesňach doteraz počuť výzvy humanizmu pre celé ľudstvo, odhodlanie človeka ostať i vťažkých časoch ľudským, smútok z vojny. Zneje v nich atmosféra stratených časov a jeho rodného Arbatu:
Keď znie zastretý hlas Bulata, srdcia sa zachvejú tichou radosťou, pretože cez svoje piesne prichádza opäť k nám. Tak počúvajme spolu:
Modlitba Francoisa Villona
(preklad: A. Moravčíková)
Dokiaľ sa zem ešte otáča
a svetlo presvetľuje svet
každému dožič Pane,
to, čo u neho niet:
múdremu bystrú myseľ
zbabelému koňa daj,
šťastnému kopec peňazí
i na mňa prosím pamätaj.
*
Dokiaľ sa zem ešte otáča
len Ty Pane, máš nad ňou moc
daj tomu, kto túži vládnuť
nech vládne, kým bude môcť.
Štedrému oddych v spánku
aspoň do ďalšieho dňa,
Kainovi nadeľ ľútosť
i na mňa prosím pamätaj.
*
Ja viem, že všetko už vieš
ja verím v múdrosť Tvoju
tak ako verí mŕtvy vojak,
že bude žiť večne v raji.
Tak ako verí každý živý
tichým slovám nádeje
tak ako veríme aj my,
nevediac, že tvoríme.
*
Hospodin, môj Bože
Tvoje oči zelené!
Dokiaľ sa ešte točí zem
až samej zdá sa, že je to sen,
dokiaľ jej ešte zostáva
oheň a dostatok dní,
aspoň po troške každému daj
i na mňa prosím - pamätaj.
